Ako som už spomínala, bola som vždy Škrečok. Stačilo, že sa mi zamarilo, že to či ono sa mi môže hodiť, a už po tom moja duša túžila.
Jeden príklad za všetky. Keď som revidovala svoje knihy (stále ich je plná knižnica, ale aspoň sa už neváľajú aj v iných skriniach), Minimalista vzal do ruky gramatiku portugalčiny s cenovkou 10 Sk, zdvihol obočie a jediné, na čo sa zmohol, bolo Vážne? Presne si pamätám na moment, ako som tú malú knižku pred takmer 15! rokmi vzala v kníhkupectve do ruky. Vtedy som sa učila po španielsky, a veď portugalčina je jej podobná, ako čeština slovenčine, tak prečo nezabiť dve muchy jednou ranou a učiť sa 2 jazyky simultánne? Čo myslíte, koľko slov viem po portugalsky? No veď toto... Španielčina išla tiež o dom ďalej, aj nemčina. Angličtina prešla očistou a ruštinu a maďarčinu som si nechala. Keď už teraz budem mať viac času...
Takýmto štýlom som nahonobila kde čo. A viete, čo bolo najhoršie? Že ja som si skutočne myslela, že to všetko potrebujem. Že práve tá daná vec ma urobí lepšou/krajšou/šťastnejsou ( pokojne si doplňte, čo sa vám tam hodí). Poznáte to? Áno? Gratulujem! Priznať si problém je prvým krokom na ceste k vyliečeniu sa ;) Netreba viniť konzumnú spoločnosť, marketing, reklamy, okolie. A koniec koncov ani seba. Človek sa mení. Zmena k lepšiemu je dôkazom duchovného rastu. Preto si myslím, že výčitky nie sú na mieste. Jediné, čo treba urobiť, je konať. Na začiatok stačí povedať si, že pri nákupoch bude človek menej impulzívny. Nikto nevraví, že v záchvate túžby po uľahčení svedomiu treba vyhádzať pol domácnosti. Keď už, radšej to posuňte ďalej :P
Väčšina článkov, ktoré som o minimalizme čítala, spomínala uvedomenie si materialistického problému pri sťahovaní sa. Nuž, u mňa to tak nebolo. Prvá cesta na internát sa mi spája s gigantickým batohom a lá himalájsky šerpa, ktorý vážil asi tak 4 tony a cestou z vlakovej stanice som sa v 31-tke točila okolo tyče a nedokázala som zastaviť. Musel mi pomôcť neznámy chalan, ktorému som doteraz vďačná. Váľať sa po špinavej MHD bezmocne ako chrobák na chrbte... Spätne podľa jeho výrazu usudzujem, že bol asi minimalista. A pro pós, ak si myslíte, že som v tom batohu mala všetko, tak prd makový! Boli v ňom plachty a obliečky. Nuž, dievča z dediny. Inak, ten batoh majú moji rodičia stále v špajze, keby niečo. Bez komentára...
Iste si viete predstaviť, čo som sa na ten intrák navláčila harabúrd. Mala som tam všetko a ešte viac. Tajne som obdivovala úhľadné poličky a komíniky mojich spolubývajúcich, no podľa horoskopu strelci nevedia udržať poriadok, s tak som to mala čierne na bielom. A vždy som závidela Jarke, s ktorou som bývala, že dokáže na týždeň prísť do Bratislavy s batôžkom, s akým by som si ja nevystačila ani na opekačku. Ale mne bolo v mojom ,,hnoji" (výraz Minimalistu) dobre. Aspoň som si to myslela.
Horor ( paradoxne nie pre mňa) nastával vždy pred prázdninami, keď bolo treba celé moje imanie dostať cez pol republiky domov. Minimalista mal Passata, takže kufor bol pomerne veľký. No vzhľadom na to, že som už mesiac vopred vláčila veci domov vlakom, bol aj tak len akurát. A Minimalista len hundral, že keby mal kamión, naplním aj ten. Ó, áno. Tak dobre ma poznal.
Takýchto sťahovaní bolo 5. A ja som milovala navlačovať sa. Netuším prečo. Potom som sa nasťahovala k Minimalistovi do detskej. Doteraz nechápem, ako sme to nielen zvládli my, ale aj náš vzťah. Do značnej miery pomohla Minimalistova račia povaha a jeho, ehm, minimalizmus...
No a potom sme sa po viac ako roku presťahovali. 3 izby, ó, nádhera. Konečne bude miesto, poriadok... To určite! Minimalista s miernou dávkou obáv v hlase nadhodil, že by som nemusela všetko zapratať. Netuším, čím som ho presvedčila, aby mi dal kľúče, keďže má tak dobre poznal... Už si presne nepamätám, kto počas prvej návštevy obdivoval naše obrovské vstavané skrine na chodbe (na moju obranu, v byte už boli). Sú obrovské, avšak ešte neboli úplne zapratané, na čo návšteva s vážnou tvárou povedala, že však môžeme mať aj prázdne police. Skoro ma odviezli. Prázdne police? Kto to kedy videl? Ja veru nie! A hádajte čo? Ja som ich pekne svedomito zapratala. A vôbec to netrval dlho.
To, že som Škrečok (a nerada priznávam, že aj bordelár, ale organizovaný a v rekonvalesnencii!) bolo jasné aj kolegom, aj deckám v škole. Ale keď učiteľka toho toľko potrebuje... Škoda reči.
Kedy mi teda začalo pomaly prepínať?
Keď sa na to spätne pozriem, prvé náznaky zlepšenia stavu prišli s organizáciou svadby. V tom strese a chaose som si uvedomila, že nie jedlo, koláče, výzdoba, šaty, účes a podobne definujú našu lásku. A tak ma až tak neštvali veci, ktoré som tam nemala, resp. neboli tip top podľa mojich predstáv. Minimalistovi bolo všetko jedno, okrem financií. A viete čo? Svadba bola dokonalá. Nie kvôli veciam, ale ľuďom, atmosfére a zážitkom. Toto spätne považujem za počiatočné precitnutie.
Keď som otehotnela, bolo treba nakúpiť mi najmä nohavice, lebo Mini rástol pomerne rýchlo a ja som na konci 4. mesiaca skoro nič nezapla. Už tu som akosi podvedome nešla do kvantity a vystačila som si s pár kúskami. Plánujem o tom článok, tam sa o tom rozpíšem viac.
Keďže som nemala bezproblémové tehotenstvo, posledné týždne som strávila v nemocnici. Stále bez toho, aby som si to nejako extra uvedomovala, vyžila som s pár základnými vecami, no aj tak som ich mala viac, ako moje spolubývajúce. No naplno som si uvedomila, že zdravie, rodina a blízki sú piliere šťastného života. A keď mi na Štedrý deň Minimalista na nemocničnej chodbe odovzdával igelitku s darčekmi, chcela som len ísť s ním domov a užívať si bruško... A tak som už nemala chuť a silu rozčuľovať sa, že mi kúpil lampu do knihy a knihu s návodom, ako sa po pôrode dostať späť do formy. Praktický, čo si povieme. No a že za pôrod som dostala mini náušnice, z ktorých sa všetci (aj ja) smiali, nebudem viac rozoberať. Nosím ich však najradšej a za to, že po popri mamičkovských povinnostiach som zabudla, že som túžila po Pandore, si môžem sama. Aj tak mi ju nie je treba!
Keď sa Mini narodil, bola som v stave oblbnutia. Keďže som výbavičku nenakupovala vopred, doháňala som to spätne. Bežne som vo výpredaji kúpila 15 ks body, aj 3x za mesiac. Minimalista si šklbal vlasy, no Mini bol vo veciach taký ňuňu, že sa vzdal. Len ten zvláštny pocit nie viny, nie zlyhania, ale zbytočnosti mi vždy preletel hlavou, keď som platila. Paradoxne, tu mi začalo najviac ,, prepínať", lebo sebe som nekupovala nič. Najprv chcela ušetriť, aby bolo na veci Minimu. Odôvodňonovala som to tým, že mne netreba, keď v podstate nebudem nikam chodiť, a že všetko mám. Chápete to? ŽE VŠETKO MÁM! Krátko na to som si uvedomila, že ja naozaj všetko mám! Ok, podprsenky som si dokúpila, ale odkedy sa Mini narodil, som si okrem spodného prádla, nejakých legín a tričiek s výstrihom (kvôli dojčeniu), mini kabelky a topánok nekúpila asi nič iné. A dokonca mi časť z tých vecí vôbec nebolo treba! O nákupoch pre bábätko sa ešte plánujem rozpísať, no pochopila som, že tam je tiež menej viac. Nevadí, do budúcna som poučená :)
Mini je úžasný a zaberá moju plnú pozornosť. Takže doma je bordel. A mňa asi prvýkrát v živote (po tehotenskej fáze hniezdenia) začal bordel rozčuľovať. O Minimalistovi pomlčím, obdivujem ho, že sa ešte neodsťahoval. Bolo by to podstatne ľahšie, než sa zbaviť mňa a harabúrd. A tak, popri jeho hundraní a upratovaní, som si uvedomila, že nechcem, aby ma veci obmedzovali. Že nechcem tráviť život prekladaním zbytočných vecí sprava doľava. Že nechcem tráviť dni trápením sa, kedy konečne upracem. A Mini mi ukázal, že odkedy sa narodil, používam minimum toho, čo bolo kedysi neoddeliteľnou súčasťou môjho ja. Lebo to mojou súčasťou nikdy skutočne nebolo...
Postupne som natrafila na rôzne články, ktoré celú moju vôľu k premene doťukli. Som na začiatku svojej cesty. Ani zďaleka nemáme minimalistickú domácnosť, nie sme bez odpadu a bez zbytočných výdavkov. A nemáme ani dokonalý poriadok. Ale chcem svojmu dieťaťu ukázať, že život nežijeme preto, aby sme slúžili veciam...
