pondelok 22. júla 2019

Môže byť v minimalistickej kuchyni viac naberačiek na polievku?

Aby bolo jasné, u nás doma sa o minimalistickú domácnosť pokúšame, no neviem, či ju niekedy dosiahneme. Takú ako z fotiek katalógov asi ťažko, ale aj snaha sa cení, pretože také dokonalé fotky ma inšpirujú (a niekedy privádzajú v rozhádzanom byte do zúfalstva). A inšpirujú ma aj rôzne články, ale...
V poslednej dobe mám čoraz viac pocit, že ak sa človek do niečoho pustí, musí ísť na 100%, žiadne výkyvy či odchýlky nie sú možné. A tak sa stretávam s radikálnymi vegánmi, radikálnymi voľnovýchovnými rodičmi či radikálnymi minimalistami. Ja s tým nemám najmenší problém, no niekedy takéto vyhrotené názory plodia priam agresívne diskusie a milované hejty.  A pritom sa všetci skrývame za masku jednoduchšieho a šťastnejšieho života, ehm...
Nuž a takto som nie tak dávno natrafila na článok, kde som sa dočítala, že všetko, čo je doma duplicitne (nedajbože ešte viac kusov), musí nemilosrdne putovať preč, inak o minimalistickej domácnosti nemôže byť ani reči. Tak som sa nad tým zamyslela a narazila som na niekoľko problematických oblastí:
  • Kváskujem. Nepečiem každý deň, ale pečiem pomerne dosť. Takže potrebujem viac ošatiek, viac plechov, viac misiek na kysnutie.
  • Nechcem prať poloprázdnu práčku, lebo to tiež nie je veľmi eko. A tak mám asi 8 uterákov, hoci sme 2 dospelý. Mini má jeden detský a potom čerpám z našich zásob. Ale je pravda, že tých uterákov by mohlo byť aj 6. Ok, 5 by bolo asi akurát. Osušky máme extra.
  • Mám 3 naberačky na polievku. Lebo zvyknem variť aj polievku, aj omáčku, a tak sa to jednoducho uživí. A mám 4 varešky. Lebo nebudem predsa 1 umývať  zakaždým, keď budem chcieť pomiešať jedlo v inom hrnci.
  • Máme 2 soľničky a 2 koreničky. Klasické sypacie na stole a mlynčekové na kuchynskej linke. Takto si to vyžiadal Minimalista. Čo zmôžem?
  • Minimalista má na svedomí aj 4 dvojice ozdobných pohárov na whisky, gin a podobne. Dostali sme to s fľašami a on to odmieta vyhodiť. Vraj mu to z nich chutí viac.
  • Vždy máme zásoby toaletného. Vždy. Toto sa neoplatí riskovať, verte mi.
V tomto bode mi je blízka filozofia slávnej Marie Kondo - mať doma to, čo vám robí radosť. A to pokojne aj vo viacerých prevedeniach. Ona sama má tuším 15 typov prestierania, lebo sa jej to páči (opravte ma, ak sa mýlim, čítala som to v jej knihe). A tak pri niektorých veciach jednoducho nemám výčitky, hoci ich máme doma viac (najmä pri tom toaletnom, haha).

Jasné, že máme doma aj také veci, ktorých počet by som mala zredukovať. Ide o Miniho lyžičky (asi 8 kusov, na čo, netuším), ďalej deky (tie máme asi 4), kopu náhradných vankúšov, aj posteľného prádla by stačilo menej, a to som sa už polovice zbavila. Kníh plná polica, ktorá čaká na pretriedenie a pokračovať by sa ešte veru dalo. Ale idem na to postupne, keď mám čas a chuť. Triedenie vecí a ponechávanie si toho, čo ma skutočne teší, sa stalo u mňa formou relaxu, ktorý si užívam. Minimalista takto relaxovať nemusí, ten nemá takmer nič, čo by bolo treba vytriediť. Až na šatník, ale to je samostatná kapitola...

Čoho máte doma viac vy a nehodláte sa toho zbavovať?


utorok 9. júla 2019

Mobil? Nie, radšej knihu

Veľmi rada čítam motivačné knihy a rôzne blogy. Aj keď už pomenej, ako kedysi, no túžba po zlepšení (nielen svojho života, ale aj seba samej) vo mne stále je. No niekedy naraziť na kvalitný obsah je pomerne fuška. 
Jeden z prvých blogov o minimalizme, ktorý sa ma skutočne dotkol, bol blog Andrey Richardson, ktorý ma úplne pohltil, za čo jej nesmierne ďakujem. Jej kniha bola ďalším podnetom, a tak, keď som prečítala aj knihy o umení upratovať Danšari a Konmari, môj život sa skutočne začal odvíjať inak - ľahšie.
A viete, čo bola pre mňa asi najväčšia zmena, keď sa pozriem na časový rozvrh dňa? Sociálne siete. Tie sociálne siete, ktoré všetci milujeme, pridávame na ne príspevky (ok, ja nie až tak veľmi) a hlavne - sledujeme. Keď Andrea písala, že ona sa od sietí odstrihla (a že má tlačidlový telefón!), nechápavo som pokrútila hlavou. A hoci som cítila, že trávim na telefóne akosi veľa času (na wc, pri obede, keď Mini spal), akosi som nebola schopná ich prestať otvárať. Ejha, to už o niečom svedčí. 
Prvým krokom bolo, že som si zrušila dáta a desila som sa, čo budem robiť pri kočíkovaní, keď Mini bude driemať a ja ho budem bezducho tlačiť ulicami. Napodiv, vôbec mi to nechýbalo a ani nechýba. Wifi mi úplne postačuje, niekedy ma až obmedzuje, a tak ju doma nezapínam vždy.
Ďalší level nastal, keď Facebook aj Instagram išli z mobilu preč. Najprv na dva týždne, potom som si Facebook na pár dní nainštalovala naspäť (lebo predsa len, som tam v milión receptových skupinách, tak sa mi hľadalo ľahšie), no časom som mu dala posledné adiéu.

A čo som sa počas abstinencie naučila? A vážim si to dodnes?

  • Že mám zrazu čas. Čas viac upratať (rozumej utrieť stôl nielen raz denne, lebo Mini papá, povedzme, excentricky), čas čítať skutočnú knihu, čas zacvičiť si, čas piecť kváskové chleby... Jednoducho čas. Lebo kuk do mobilu sem, kuk do mobilu tam...
  • Že sa cítim lepšie. Nič ma nenúti stále rolovať obrazovku, či tam nevyskočí nejaká super ponuka cez detský bazárik, skvelý recept, bez ktorého sa nedá žiť, šokujúci status niekoho, na koho som už aj zabudla, že v mojom živote bol. Netvrdím, že mi občas nechýbajú statusy inšpiratívnych žien a mamičiek, no keď ozaj chcem, môžem si zapnúť počítač a pozrieť si ich tam. Hociktorý večer. Hádajte, koľkokrát som to urobila? Presne...
  • Že si viac užívam život TU a TERAZ. Opäť som sa začala sústrediť na prítomný okamih bez toho, aby mi hlavou vírili fotky a slová ľudí, ktorí v skutočnosti môjmu šťastnejšiemu bytiu cez umelú virtualitu nedokázali dať nič, okrem slovného chaosu. Lebo ten virtuálny humbuk, ktorý sa nedá počuť, je skutočný. Skúste, neobanujete.
  • Že sa uvedomelejšie hrám s Minim. Netvrdím, že nemám telefón poruke (lebo volá Minimalista, babka, starká, kamošky...), ale už ho nedržím a nešťukám doň vkuse. Dokonca idem občas von aj bez neho, zabudnem ho v kabelke a všetci ho hľadáme po byte, lebo mám vypnuté zvonenie. Donedávna? Nepredstaviteľné! Lebo ono to láka, uniknúť na 2 minúty. Ale od čoho? Od toho drobca, ktorý ma ťahá za ruku, aby mi ukázal mušku na okne či kukuricu pod stolom a hatlaninou sa pýta, či ju môže ham? Však preto sme chceli dieťa, aby sme sa mu mohli venovať, učiť ho o tomto svete, pomáhať mu rásť. A so smartfónom v ruke sa o tom skutočnom, reálnom živote naučí figu borovú (teda, jedine, že by som chcela, aby bol pre neho reálnejší svet virtuálny, než tento hmotný). A tak si užívam, keď sa hráme a okolo je ticho - skutočné aj virtuálne.
  • Že som pokojnejšia. Predsa len, keď niekoľkokrát za deň čítam, čo robia iné maminy (krúžky, akcie, výlety, jedlá, zážitky) a ja som bola s malým LEN na námestí hrať sa s inými deťmi... A potom si uvedomím, že nám bolo krásne, že sme si ten deň obaja užili, aj keď to bola len rutina (vrátane plaču, hnevu, ale aj úsmevov, objatí a pusiniek). A už ma vôbec netankuje, že nechodíme plávať, nechodíme cvičiť, nezapísala som ho na angličtinu pre batoľatá (ja - angličtinárka!) a ani sa s ním nerozprávam po anglicky (nedá sa, darmo, materinský jazyk je len jeden). A tak sa šmochceme po parku, zbierame ihličie, sem-tam nejaké smeti a tak. Sme tam a vtedy, tu a teraz. A ja som šťastná. Mini je šťastný. Nevravím, že nonstop. Nevravím, že za to môže len ikonka Odinštalovať. Ale niečo do seba to má.
  • Že ma absolútne netrápi, či mi niekto lajkne fotku. Lebo nemá akú - prestala som ich pridávať. Ja som vlastne od začiatku nebola stotožnená s tým, že budem pridávať fotky môjho dieťaťa na net. Však ako by som sa cítila ja, keby Mini o mne vypisoval, čo som robila, a dával tam moje fotky (mama už týždeň nemá umyté vlasy, bleeee a veľavravná foto k tomu). Síce, bohvie, kam virtuálny svet dobačujeme, možno aj z takýchto postov bude hit a ja sa budem môcť označiť za vizionárku. A to, že nebudem mať toľko čitateľov? Kto chce, si tieto riadky nájde. A vlastne, ja to tiež píšem najmä pre seba.
Takže virtuálny detox odporúčam. Nechala som si len aplikáciu na správy, tá mi bohate stačí. A niekedy nemám energiu odpísať ani tam - hoci si píšem len s ľuďmi, na ktorých mi záleží. Ešte prestať čítať bulvár a budem skoro dokonalá, haha.
Ako nás potom vyčerpáva všetko to virtuálne okolo? A čo vy a virtuálny svet? 

pondelok 27. mája 2019

Keď drvivú väčšinu z toho, čo mám, nepotrebujem...

Poznáte ten pocit, keď viete, že sa vám akurát mení život? A pritom spúšťačom je len nejaká banalita? Ja som to tak mala s jedným blogom o minimalizme. Náhodou som natrafila (aj keď náhody neexistujú) na blog Andrey Richardson. A mne sa začal meniť svet. Doslova.
Keď Mini spal na posteli, ja som doslova hltala jej články a súhlasne som prikyvovala. Ja, ktorá som na intráku bola známa tým, že na pracovnom stole som mala mrakodrap zo slovníkov, počítača, panvíc, oblečenia a kozmetiky. Ja, ktorá som vlastnila viac ako 80 lakov na nechty a bola som presvedčená, že každý z nich nutne potrebujem. Ja, ktorá som odmietala vyhodiť krabice z topánok, lebo sa určite ešte zídu. Spoznávate sa?
A tak som začala robiť zmeny. Najprv len také nebadané, napríklad som si vypratala nočný stolík. Teda, myslela som si, že som ho vypratala. Mala som v ňom bez ladu a skladu nahádzané teplomery, vreckovky (ó áno, aj použité), perá, zápisník, balzam na pery, krém na ruky, krém na nechtovú kožičku, hrebeň, gumky... No miliardu vecí. Tak som čo-to vyhodila, pekne to uložila do rozdeľovačov (a to som knihu Marie Kondo čítala až pak) a hádajte čo? Nie, bordel sa mi tam sám nenakotil. Len ako z tej strany priťahujem postieľku, aby Mini nespadol, keďže okupuje markantnú časť manželskej postele, tak ja sa do toho nočného stolíka neviem dostať. A viete, čo je na tom najkrajšie? Že mne z neho nič nechýba! A tak v ňom nič nemám - okrem teplomera.
Dnes som sa pustila do vypratávania pracovného stola v detskej izbe. Keď sme boli ešte len my dvaja s Minimalistom, ten stôl nebolo niekedy vidno. A s Minim – detto. Trochu som ho uhádzala (neraz), no serepetičky sa len množili a množili. Ako slimáky v záhrade. Tak som ho minule vypratala štýlom, že to, čo sa mi po materskej ako kancelárskej kryse ešte môže hodiť (lepidlá, nožnice, chápete), som dala do 2 krabíc a šup s nimi do zaťahovacej skrine. Lenže v stole ešte kopa vecí ostala – euroobaly, plastové obálky, zakladače, skoro prázdne zápisníky... No a do toho som sa dnes pustila. Aj s Minim v pätách, nech sa učí od mlada, nie?
Čas pri vypratávaní letí a po 1,5 hodine som mala na stole a aj na zemi bordel ako v tanku, Mini so zápalom, ktorý videl u mňa, začal rozhadzovať už aj tak preriedené hračky a keď prišiel Minimalista, len sa chytal za hlavu, že či zasa upratujem tým svojím bordelárskym spôsobom. Niekomu sa machruje, keď je rodený minimalista a nemá potrebu honobiť veci...
Marie Kondo radí všetko jedného druhu povyberať na spoločnú kopu a triediť. To by znamenalo vypratať komplet stôl (skoro hotovo) a ešte krabice zo zaťahovacej skrine. Skúste si predstaviť, čo by mi na to Minimalista povedal. Takže tudy cesta nevede. Andrea radí ísť po miestnostiach, čo tiež nepôjde. Čítala som aj knihu o danšari, no úprimne, nepamätám si nijakú prevratnú radu. A tak pôjdem podľa seba:
  1. pretriedim všetky úložné priestory v stolíku – zásuvku a aj skrinku a čo netreba, vyrazím,
  2. pretriedim to, čo je vedľa stolíka – ó, áno, využívam každý  milimeter medzi stolíkom a stenou,
  3. vrhnem sa na to, čo je na stole – perá, novodovlečený kalendár, lebo však aj v máji sa hodí (na moju obranu, kalendár sme doma nemali, nie že by však bol chýbal...), škatuľky a hlavne
  4. mrakodrap s plastových zasúvacích odkladačov – to je môj Mordor, tam je toho, že až: veci týkajúce sa práce, dokumenty, pakšamenty o Minim (dúfam, že je tam aj jeho rodný list), papiere na poznámky...

Takže áno, upratovanie je náročné – či nevedomé prehadzovanie z primalých úložných priestorov do väčších, no stále nie dosť veľkých, či uvedomelé triedenie a vyhadzovanie. A s malým tornádom za zadkom dupľom. No poviem vám, že odkedy som si ako-tak vypratala skriňu (pár vĺn to ešte bude chcieť), sa cítim oveľa lepšie.
V blízkej dobe poskytnem správu o úspechu môjho plánovaného konečného upratania stolu. Raz, keď som ho organizovala, tak Minimalista s údivom konštatoval, že my tam ten stôl stále máme!

utorok 2. apríla 2019

Koľko oblečenia potrebuje bábätko

Ak ste ako väčšina prvomatiek (áno, aj ja som taká bola), pri dvoch čiarkach vám okrem nového, zvláštneho pocitu nabehne pochabá myseľ na režim NÁKUPOV. No schválne, koľkokrát denne ste počas tehotenstva brúzdali stránkami s detskými vecičkami a rozplývali sa nad tými mini-pidi-ňuňu oblečíkmi? Ja viem, ja viem...

Ja som patrila medzi (asi) poverčivé prvomatky, lebo prvú vec, ktorú sme Minimu kúpili, sme do skrine vložili až po 20. týždni môjho tehotenstva. Boli to modré ponožtičky zo supermarketu. Minimalista síce trochu namietal, ale dobré výsledky 3D sona bolo treba nejako osláviť. No a potom nič, hoci som kadečo obzerala. A keďže som skončila na rizikovom v nemocnici takmer 2 mesiace pred pôrodom, na nákupy som si musela nechať zájsť chuť. Teda, kým som sa aj s drobcom nevrátila domov. Ach, kde sú tie časy, keď som minula 17 eur na 12 kusov bodyniek a Minimalistovi som to tajila, až kým som Miniho do nich nenavliekla a on súhlasne ochkal, aký je v tom nádherný? Nuž, čo si budeme nahovárať, minimalistom sa človek nerodí. Či?

Do pôrodnice
My sme v nej pobudli celých 14 dní (moju hospitalizáciu nerátam), no väčšinu oblečenia mal Mini z erárnych zásob. Na prídel sme mali aj zavinovačky, aj látkové plienočky. Ak sa tam znova ocitnem, budem si brať:
  • 5 látkových plienok
  • 1 veľkú plienku alebo osušku
  • 2  staré dobré biele zavinovačky na šnúrky
  • 5  overalov aj s nôžkami, ktoré sa dajú celé rozopnúť (v chladnom období)
  • 5 kimonových bodyniek s dlhým rukávom a k tomu tepláčiky
  • 3 páry ponožiek
  • 2  tenké čiapočky
Niekto by mohol namietať, že je to priveľa, no verte mi, po 3. vymenenej plienke v priebehu jedného doobedia (obsah bude všade), budete možno banovať, že toho nemáte viac... Ja som Miniho prezliekala vždy, keď sa čo i len trochu prekakal, ale aj vždy večer na noc. 
Určite by som volila veci ktoré sa dajú pekne rozopínať, lebo naťahovať cez hlavičku takému malému chrústikovi body, mikinu a rvať ho na cestu domov do rifličiek, je hodno akurát tak kvôli fotke na Instagram. A vlastne pre mňa ani na to nie.

Domov na prvé 3 mesiace
Podľa mňa je dôležité riadiť sa ročným obdobím. A mať doma taký základ, dokúpiť môžete vždy. Určite vám taká psychohygiena v prípade potreby (a šance) padne vhod. Lebo nikdy presne neviete, akú veľkosť bude váš drobec mať, ako rýchlo bude rásť, či bude znášať oblečenie, ktoré ste ukoristili vo výpredaji za 1 euro, alebo či bude mať takú citlivú pokožku, že bude treba vyslovene biobavlnu... 
Mne sa najviac osvedčili overaly, ktoré sa dali celé rozopnúť, prípadne kimonové body. Na nôžky sú pre takéhoto drobca podľa mňa najlepšie tepláčiky s našitými ponožkami, no ak dávate bábo do perinky a nie je vyslovene chladno, ono je fajn ho aspoň občas nechať len vo vrchu a v plienočke, aby si cítilo nôžky. No a k počtom len toľko, že toto boli približné množstvá, čo som mala ja. A to som bola bez sušičky, takže keď som oprala, musela som mať ešte dosť oblečenia na 1 deň (minimálne). A povedzme si pravdu, niekedy je takéhoto drobca treba prezliekať aj 5x za deň, v noci sa budeme tváriť, že vydrží v 1 outfite (haha).
  • 7 overalov s našitými capačkami
  • 10 body (ja som mala iba dlhý rukáv, niekto krátky rukáv odporúča len pri vyslovených horúčavách - vtedy sú super overalíky s kraťasmi)
  • 7 párov tepláčikov s našitými capačkami (ponožky mu nôžky zbytočne škrtili)
  • 1 - 2 rozopínacie mikinky (radšej 2 tenšie ako 1 hrubú)
  • 2 tenké čiapočky
  • ak je zima, tak 1 overal + 2 hrubšie čiapočky a rukavice
    K TOMU
  • 25 látkových plienok (na podkladanie, do zavinovačky, do kočíka, na odrgnutie)
  • 2 - 3 osušiky (radšej tie väčšie s rozmermi 100x100 cm, tie vám vydržia aj na pár rokov)
  • ak nosíte v nosiči alebo šatke, hrubšie ponožky do nosiča
  • 2 dečky - 1 na dnu a jednu na von
    Veru, toto vám bude stačiť. Naozaj. Ponožky Mini nenosil, tlačili ho (tučnučké nožičky má po maminke). Takisto žiadne špeciálne mikiny, nohavice na traky (vyzliekať ho z toho bol boj) a žiadne rifle. Prosím vás, nekupujte takýmto drobcom rifle ani nič podobné, čo je tvrdé a tesné. Jednak sa do toho strašne zle deťúrence obliekajú, no a nevedia v tom ani pohnúť nožičkami. A hlavne im netreba vetrovky a ani vesty. Naozaj. 
Ako bude bábo rásť, uvidíte, či vám viac vyhovujú vecičky na zips, na cvočky, na šnúrky... Možností je veľa a verte mi, že zbytočných kusov oblečenia dostanete až až. Takže na fotky (nielen na Instagram) zásobu mať určite budete :)

Mini nosí momentálne veľkosť 86 - 92 (závisí to od značky, hneď vypozorujete, kto má aké číslovanie a že nie je veľkosť ako veľkosť), takže sme už párkrát šatník prestriedali. A len som sa utvrdila, že mu 10 párov pančúch naozaj netreba. A že tepláky z výpredaja za 1 euro po 3 - 4 praniach vyzerajú ako keby ste ich podedili po Emilovi z Lonnebergu (kto si ten seriál ešte pamätá?). Minimu začali rifle (voľné), nohavice na traky a vetrovky vyhovovať od veľkosti 80. Vesty mu ešte stále nesedia, takže zatiaľ nekupujem, ani neplánujem. 

Čo však robím (no už sa krotím), je nakupovanie vopred vo výhodnom výpredaji. Vždy si prepočítam, akú veľkosť bude treba na leto a na zimu, a tak približne viem, po čom sa obzerať. Takže ak nájdem napríklad tričko z bavlny za 1 euro (a predtým stálo 10) vo vhodnej veľkosti, tak beriem. Má to však svoje ALE. Musí spĺňať farebnú kombinovateľnosť s tým, čo máme doma. Kupujem už len veci v bielej, modrej a sivej farbe. Takto si môžem byť istá, že mi bude (skoro) všetko ladiť a nemusím prehadzovať škatule s Miniho oblečením hore-dole, kým ho zladím, aby nevyzeral ako farebná andulka. Pri pyžamkách to však až tak neriešim, však ho nikto nevidí, no nie?

No a čo sa týka pomalej módy, ktorá ide ruka v ruke s minimalizmom, tak pri takýchto deťoch to ja veľmi reálne nevidím. Lebo 10 kusov body po povedzme 10 eur... No určite, keď bude väčší, by som k tomu rada prešla. A vlastne nielen u neho, ale aj v mojom šatníku. Držte palce :)

Aké vychytávky sa (ne)osvedčili vám?

piatok 11. januára 2019

Budeme mať dieťa. A to dieťa potrebuje VŠETKO!

Keď som zistila, že do našej rodinky pribudne Mini, nejako som detskú výbavičku až tak neriešila. Stále som si hovorila, že mám čas. No tušila som, že toho nebude málo, čo budeme NUTNE potrebovať. Určité web stránky na internete by mali byť pre budúce matky zablokované, lebo kombinácia hormónov a mozgovej masáže nerobí až takú dobrotu...
Ako správna poverčivá mama som si všetko nechala na čas, keď to bude relatívne už v poriadku, keby sa aj bábo narodilo skôr. A tak v deň, keď sme boli vyberať kočík, som skončila v nemocnici (nebojte sa, Miniho som v bruchu držala všetkými spôsobmi, takže také tragické to nebolo). Keď už bolo jasné, že ma z tej nemocnice tak skoro nepustia, tak okrem očí pre plač (lebo Vianoce, o Miniho som sa až tak nebála, verila som mu, aj keď teraz som väčšia frajerka ako vtedy) mi ostal imaginárny zoznam toho, čo budeme potrebovať. Minimalista musel chodiť do roboty a na návštevy nás - teda 2 v 1 - a ja som bola poverená spísať zoznam toho, čo nám NAOZAJ treba. A ja som teda googlila, dumala, čítala rôzne fóra, až z toho vznikol niekoľkostoeurový zoznamček. 

Originál už nenájdem, ale veľmi dobre si pamätám, čo na zozname trónilo:
  1. KOČÍK. Ach jaj, kočík. To najnutnejšie, čo budúci rodičia pre dieťa potrebujú. Lebo však s ním treba chodiť von, musí byť stabilný a kvalitný, krásny a neviem čo ešte. Ja som vybrala jeden za cca 400 eur, trojkombináciu. Minimalista ho bol obzrieť, v obchode sa tváril že OK a keď sme vyšli von, myslela som, že dostanem na zadok. Vraj to nemá dostatočne pevný rám, že látka je nekvalitná, dieťa nám z toho vypadne (to hádam nie!) a podobne. Tak chápete, idem vyberať kočík a jediný výsledok poldennej akcie je, že sa cítim neschopne. Vybrali sme teda do obchodu spolu. Tam sme obzerali, obzerali, až sme si to naše žihadlo vybrali. Tu si dovolím niekoľko skromných rád pre problematiky neznalé prvomatky (kiež by som to bola vedela skôr).
    - Kočík sa musí dať ovládať jednou rukou. Lebo v druhej budete mať nákupnú tašku, v tretej dáždnik, vo štvrtej kľúče od vchodu - rozumieme si, však?
    - Trojkombinácia je podľa mňa najväčšie zlo, pretože tie vajíčka nemajú až také dobré výsledky v testoch a ako môžete vybrať športový kočík bez toho, aby ste si do toho svojho potomka uložili? My sme mali rozum, kúpili sme dvojkombináciu a vajíčko samostatne. Pani v obchode nás presviedčala, že to vôbec neprekáža, že vanička je užšia oproti ostatným (prekáža, verte mi, najmä ak tam budete chcieť napchať polročné dieťa vo fusaku). A vraj tá športová časť sa dá dať do 90° uhla (áno, a keď sa dieťa o ňu oprie, tak tých pár stupňov sa stratí v stratosfére). Poučenie: radšej si kúpiť samostatne kočík s vaničkou, zvyšok riešiť, keď tam budete reálne môcť vyskúšať dieťa. Vaše dieťa - takže tak o pol roka od pôrodu.
    - Naozaj vám netreba originálne doplnky k vášmu kočíku. Lebo ja si doteraz pamätám, ako som Minimalistu ešte cez telefón kibicovala, že ja CHCEM ten originál fusak a aj originál prebaľovaciu tašku. Originál fusak je krásny, trčí z neho mäkučká čierna kožušinka. Tu sa rysujú hneď dva problémy. Prvý je, že tú kožušinku začne vás poklad trhať. Keď som sa na Miniho po dvoch minútach pozrela, vyzeralo to, ako keby oskalpoval čiernu mačku. Tie chlpy som vyberala odvšadiaľ. Po každej jednej prechádzke. Najhoršie to bolo z očí... Druhý problém je, že fusak nie je kožušinkou celý podšitý, takže v zime musím dieťa zabaliť aj do deky, aj do fusaka. A dieťa sa čo? Bráni. Nabudúce kupujem merino. No a čo dodať k prebaľovacej taške, je pekná - nepraktická a nabudúce chcem batoh. Z balkóna som sa ju chystala vyhodiť už aspoň 40x, ale stála 50 eur, tak mi je to ľúto. A spomínala som už, že je nanič?
    - Hlavne si kúpte igelit proti daždu a sieťku proti muchám. To vám naozaj treba. Ale ochranné návleky na kolesá fakt nie. Chceli by ste dávať kočíku papuče na zablatené nohy? Teda kolesá? Nechceli, radšej tie šmuhy utriete.
  2. POSTIEĽKA. Nechceli sme nič špeciálne, máme úplne obyčajnú postieľku z bledého masívu, má dve polohy a spúšťaciu bočnicu. Spúšťacia bočnica nám bola nanič, lebo bola aj tak vyššie ako náš matrac. Ale Mini sa aspoň prebaví s plastovými úchytkami, ktoré ju držia. A aspoň sa v nej zahrá, kým odkladám oblečenie do skrine a postieľam. Lebo spať v nej nespáva, to ani náhodou. Mohli sme ušetriť 60 eur... Vďaka Minimalistovi som nenakúpila lapače prachu typu baldachýny a podobne. Lebo keď sa pokúšate v noci po dojčení preložiť dieťa do postieľky, stane sa, že bude mať hlávku tam, kde malo predtým nôžky. A pri nočnej akrobacii typu ako neprebudiť spiaceho tigra vám fakt takéto srandy netreba. Jediné, čo ľutujem, že som nekúpila, je hniezdo, ale o tom v inom článku... Na začiatku sme nemali v postieľke mantinel, no keď si Mini zasekol po pár dňoch nohu medzi tyčky, spolu s vysielačkou doniesol Minimalista aj mantinel. Akonáhle sa však Mini začal v postieľke stavať, mantinel sme museli zrušiť. Aj tak bol napchatý za matracom.
  3. VAJÍČKO. Náš Mini sa v tom vajíčku strácal dosť dlho. Aj som mu po dlhšom otáľaní kúpila taký vankúšik pod hlávku (lebo Minimalista nechcel dovoliť), ale keďže dieťa po otcovi neznáša teplo (aj teraz som ho bola zakryť, lebo sa odkopal - áno, spí v manželskej posteli) a potila sa mu na ňom hlava, použili sme ho až trikrát. Síce vlastné dieťa vo vajíčku vyskúšate asi až cestou z pôrodnice domov, no nič vám nebráni v okukovaní (hlavne nenápadnom) autosedačiek u iných rodičov. A inak, ja si už väčšiu autosedačku kúpim len takú, ktorá sa dá na základni otočiť. Lebo pchať tam brániace sa dieťa nie je sranda. Tak nech to mám pohodlné aspoň ja.
  4. MONITOR DYCHU. Niekto povie, že je to zbytočnosť. Áno, pokiaľ chcete s bábätkom spať od začiatku v posteli spolu. Je pravda, že prvé tri mesiace Mini spával zásadne v mojom náručí (o tom sa tiež chystám napísať), postieľku bojkotoval najmä cez deň (doteraz v nej cez deň spal asi dvakrát), no tie noci, keď tam pár hodín prespal, som mala pokojnejšie vďaka tomu, že som len otvorila oči a keď som videla blikať zelené svetielko, vedela som, že je všetko v poriadku. Nám vysielačka pípala len raz, asi dva týždne po tom, ako sme prišli z pôrodnice domov. Vleteli sme do izby, alarm húkal a dieťa sa na nás prekvapene dívalo, že čo sa robí. Inak sa nám to nestalo, dokonca aj keď sa v noci v postieľke postaví, alarm ani raz nehúkal (áno, stále sa pokúšam ho tam aspoň na polhodinu dať, aby som mala chvíľku pre seba, no priznávam, že veľmi úspešná nie som). Matrac sme kúpili priamo od výrobcu monitoru dychu, možno preto nás alarm zbytočne neplašil.
  5. VYSIELAČKA. Minimalista ma presviedčal, že budeme môcť fungovať aj bez nej. Však máme len trojizbový byt, dieťa budeme počuť. Po prvom raze, ako sme dieťa nepočuli hneď, ale asi cca po minúte revu, minimalista sám odmašíroval do obchodu a doniesol vysielačku. Takže vysielačka je pre nás nutnosť. Ja by som uvítala aj takú s kamerou, ale videla som pár trailerov na horory...
  6. VANIČKA. Tú sme podedili, mala protišmykové gumené prúžky, úplne nám vyhovovala. Mini si asi tri mesiace zvykal, teraz tlieska, keď ide do vodičky, najradšej sa mága oblečený, čo si budeme hovoriť...
  7. ODSÁVAČKA HLIENOV. Hoci vraj novorodeniatkam netreba odsávať soplíky (neviem ani, kde by som mu do nošteka nástavec zmestila), boli sme pokojnejší, keď sme ju mali doma. Takú tú na vysávač, nie ručnú, z tej mám z detstva traumu. A veru sople boli a toto nám veľmi pomohlo.
Toto bol taký náš minimalistický základ, ktorý úplne stačil. Nič viac nám nebolo treba, aj keď ja a moje staré ja by sme vedeli rozprávať, po čom nám srdce pišťalo. 
Pamätám si, ako jedného dňa Minimalista dovliekol domov dve hojdacie kresielka. Jedno pre mini Miniho a druhé pre Miniho, ktorý už bude vedieť sedieť. Jedno bolo dievčenské, ale však nech to para tlačí, kolegyňa riadila povalu, tak to predala za super cenu. To menšie vibrovalo. Mini v ňom aj celkom rád ležkal (10 minút max), no len ak boli zapnuté vibrácie, čo sa Minimalistovi nepozdávalo, lebo že ho to moc natriasa, a tak vybral baterky. Takže Mini ho začal bojkotovať. Poučení sme do väčšieho baterky ani nekúpili, lebo som ho v ňom rozhojdala rukou. Ani v tomto nechcel byť, pár dní slúžilo ako jedálenská stolička, no keďže Mini nebol v úrovni stola, bolo čoskoro po kŕmení. Za mňa vyhodené peniaze a zaprataná polka bytu. Kým som sa tých harabúrd zbavila, strávila som nejaký ten piatok na bazárikoch... Ale, chvalabohu, kresielka sú z domu a môžeme viac-menej fungovať bez toho, aby sme sa o ne potkýnali.


Je ešte niečo zo základnej výbavy, čo by som zmenila?
  • Namiesto postieľky by som kúpila kolísku. Staré matere podľa mňa veľmi dobre vedeli, čo robia.
  • Kúpila by som si šatku na nosenie. A dieťa by som do nej naviazala hneď v pôrodnici. Bez zaváhania.
  • Asi by som si druhýkrát kúpila elektrickú odsávačku mlieka. Mala som manuálnu, od známej, ktorá ju použila asi dvakrát a darovala mi ju. Lenže tá bolesť! Boleli ma nielen prsia, ale aj ruka. Našťastie mi kamarátka požičala elektrickú. Využila som ju asi tri týždne, no bola na nezaplatenie.
  • Ani by som nezvažovala kúpu:
    • ohrievača fliaš (aj keď dojčím, v pôrodnici som jeden na izbe mala - nedalo sa to dobre umyť, vrčalo to a skoro vôbec to nehrialo. Starý dobrý hrniec úplne postačí.)
    • ohrievača vlhčených obrúskov. Načo? V tej rýchlosti, keď treba utierať dieťa a katastrofu v okruhu minimálne jeden meter, nemáte absolútne čas hľadať niekde pri zástrčke nejaký ohrievač. Tu ide o sekundy!
    • mašinky na biely šum. Pri malom bábätku má byť mama, jej tlkot srdca a dych ho upokoja najlepšie. A keď neviete, či na vašu ratolesť bude takáto nie najlacnejšia sranda účinkovať, zistíte to použitím nahrávky z internetu. U nás to nefungovalo...
    • prebaľovacieho pultu. Aj keď ako prvomatka som po ňom tak túžila... Našťastie sme ho nemali kam dať, a tak som prebaľovala na posteli. Po dvoch týždňoch si chrbát zvykol a ja som si veľmi rýchlo uvedomila, že  bábätko začína byť pomerne skoro pohyblivé. Doteraz ma strasie, keď si predstavím, ako by mi z toho mohol spadnúť. A o tom, že to zaberá kopu miesta, nemusím veľmi hovoriť.
    • kôš na plienky. Myslela som si, že bez neho nebudeme môcť fungovať, no keď som v nemocnici zistila, že sa stále zasekáva, treba doň špeciálne vrecia a podobne... Radšej vyhadzujeme smeti každý deň. No dobre, občas každý druhý, no a čo!
    • dojčenskej váhy. Aj keď po príchode z pôrodnice som sa desila toho, ako zistím, či dieťa pije dostatočne mlieko. Minimalista, ako skúsená laktačná poradkyňa, ma poučil, že ak neplače, nie je hladné, a bolo. A viete čo? Mal pravdu!
Každá mama vníma to, čo pre dieťa potrebuje, inak. To, čo pre mňa môže byť hlúposť, môže iná mamina považovať za svoj svätý grál. Ja som rada, že sme nenakúpili kopu ,,vychytávok", ktorých by sme sa len museli zbavovať. Zážitok s kresielkami nám bohato stačil. A aké zbytočnosti ste nakúpili vy?

pondelok 7. januára 2019

Jednoduché stravovanie

Och, ako ja milujem jedlo! Rada  varím, rada skúšam nové veci a rada jem. ALE! Ak si ma predstavujete ako Nigellu Lawson alebo ak niekoho, kto si jedlo maximálne vychutnával, omyl. Keď sa pozabudnem, som schopná doslova zošrotovať tri rožky s hocičím (dobre, dnes už nie s hocičím) a mať pocit hladu.
O čom dnes budem písať?

O tom,  ako som zmenila svoj prístup k jedlu.

S jedlom sa mi spája veľa asociácií. Príjemné chvíle s blízkymi, tzv. comfort food (maminkina zeleninková polievočka, mňam), jedlá, ktoré sa bojím ochutnať (morské príšerky), jedlá, ktoré som nenávidela a dnes ich milujem (paradajková polievka)... 

Jedlo by malo byť pohladením aj pre dušu, aj pre telo. Čo som teda v minulosti (netvrdím, že občas sa mi to nestane aj teraz), robila proti tomuto tvrdeniu?

  1. Na jedlo som sa nesústredila. Pred počítačom, televízorom či s mobilom v ruke som si nedokázala vychutnať to, čo som si dávala do úst. Nekontrolovala som množstvá, a tak som toho niekedy fakt pojedla až až.
  2. Miešala som piate cez deviate. Najprv koláčik, potom polievka, druhý chod, niečo slané, zasa koláčik... V podstate to isté, ako na švédskych stoloch na dovolenke (raz som sa za 10 dní vyžrala o 5 kilov!).
  3. Jedlo som si tak nevážila. Stalo sa, že som si nabrala viac a nezjedla som. Takisto som pomerne dosť jedla vyhadzovala, keď som ho nestihla pojesť a pokazilo sa.
  4. Mala som pocit, že skutočne dobré jedlo je výnimočné, ako keby za odmenu. A zvyčajne to v mojom ponímaní boli samé nezdravé polotovary. Lebo čím sa odmeníte - domácou nátierkou alebo kupovaným majonézovým kadečím? Dnes už poznám odpoveď...
Kedy prišla zmena? Už v tehotenstve si moje telo začalo (síce po prvom trimestri, ale začalo) pýtať zdravé veci. Prestala som jesť suché salámy, mastné, obmedzila som mäso, nepila som sladké nápoje. Jedla som veľmi veľa zeleniny, obilnín... Moje telo zjavne vedelo, čo je preň dobré. 
V 7. mesiaci mi diagnostikovali tehotenskú hepatopatiu - znamená to, že mi počas tohto krásneho obdobia prestávala pracovať pečeň a žlčník začínal štrajkovať tiež. Aby mohol Mini byť v brušku čo najdlhšie, v nemocnici mi naordinovali prísnu diétu. V podstate som jedla len biele pečivo a bielu múku, zeleninu, zemiaky, ryžu a chudé mäso pripravované na vode. A tak som dva mesiace mala detox od všetkých tých chutí, ktoré som predtým milovala. 
Po pôrode som istú dobu nabiehala na stravovanie pomaličky, no predsa len, zhrešila som čoraz častejšie. A nerobilo to dobre ani môjmu telu, ani mojej pleti a ani mojej psychike. Nemala som v pravom slova zmysle výčitky kvôli váhe, ale kvôli tomu, že som pojedla kadečo a nakoniec mi z toho nebolo dobre. No tráviace ťažkosti na seba nenechali dlho čakať (aj keď som stále nejedla salámy, ani šunky, ani mliečne produkty) a ja som opäť na pár týždňov bola na prísnej diéte. A tak som vážila toľko, ako pred štátnicami (a to som teda bola vtedy na svoje pomery dosť štíhla). Keď diéta pominula, začala som sem-tam hrešiť. Občas niečo slané, nealko radler... A ako mi bolo? Viete si predstaviť. Oveľa lepšie som sa cítila počas prísnych diét. Ale vtedy som sa necítila najlepšie. A tak som hľadala nejaký taký stred. Občas síce zhreším, no uplatňujem Paretovo pravidlo 80/20. V mojom vnímaní stravovania to funguje tak, že 80% mojej stravy (niekedy aj viac) pozostáva z jedál, po ktorých sa cítim dobre a ktoré mám rada. Nuž a zvyšok sú tzv. hriechy. A viete, ako sa po hriechu cítite...

Aké sú teda moje princípy stravovania?
  • Snažím sa jesť sezónne. Teraz v zime tvorí väčšinu môjho jedálnička koreňová zelenia, zemiaky pomenej, lebo ich nemám rada, strukoviny, obilniny a  zavárané potraviny - ideálne domáce alebo bez pridaných konzervantov.
  • V obchodoch hľadám potraviny so slovenským pôvodom. A veru je to beh na dlhé trate. Mrkva zo Švédska, cibuľa z Nového Zélandu, mäso z Belgicka, obilniny z Kanady... Netvrdím, že slovenské je vždy najlepšie a že zahraničné je zlé. Ja len jednoducho verím, že by sme mali čo možno najviac jesť lokálne. No niekedy tie slovenské potraviny nájsť je detektívna práca.
  • Čítam etikety. Dosť podrobne. Raz som v obchode strávila 1,5 hodiny, lebo som hľadala konzervy zeleniny (áno, nie sú ideálne, ale nemôžem byť vo všetkom 100-percentná) bez kadejakých zlepšujúcich látok. 
  • Pečivo kupujem minimálne, radšej si ho upečiem doma. A ak kupujem, tak zasa čítam zloženia. Všetko, čo má viac ako 1 riadok, oblúkom obchádzam.
  • Na raňajky jem niečo teplé - ovsenú kašu či dokonca polievku. Nie vždy, ale keď sa dá, pokojne si dám o 8 ráno hŕstkovú polievku.
  • Varím jednoduché jedlá. Na zložité nemám čas a v jednoduchosti je krása. 
  • Nakupujem kvalitné a bio. Odkedy dávam pozor na to, čo doma jeme, nekupujeme hlúposti (keksíky, slané chrumky, sladené nápoje, šunku, salámy...), ušetríme na jedle veľa peňazí. A tak, keď sa dá, volím zeleninu a ovocie v bio kvalite. Alebo idem na trh a nemám problém dať za krásne zafúľanú slovenskú mrkvu 1,7 eur za kilo. Lebo tá chuť, vážení... Tá chuť! 
  • Chodím po tržnici či obchode a ovoniavam. Čo nevonia, väčšinou nekúpim. Lebo doma v záhrade vždy všetko vonia...
Takto som sa vypracovala k určitému zoznamu potravín, ktoré pravidelne kupujem. Neobzerám v obchode hlúposti, sú regály, kam vôbec nechodím, takže ušetrím kopec času. Mám vytipované, čo v ktorom obchode zoženiem, poznám alternatívy... Takže dlhé blúdenia po potravinách sú minulosťou. 

A čo teda nakupujeme? Samozrejme, občas sa tam objaví aj niečo iné, ale toto sú veci, ktoré máme doma vždy:
  • Sezónna zelenia - mrkva, petržlen, zeler, cvikla, kvaka, zemiaky, cesnak, cibuľa, kapusta a batáty sa na zimu dajú krásne uskladniť. A tak nie je problém zohnať aj tie slovenské. Občas kúpime aj paradajky, papriku, brokolicu a pór, no je to možno raz za dva týždne. Doma máme ešte vlastné zásoby maslovej tekvice a hokkaida. Ostatné druhy veľmi nekupujeme, pretože sú aj tak v tomto období bez chuti a potrebných vitamínov.
  • Z ovocia máme ešte domáce jablká a občas kúpim banány, bio majú úplne inú chuť. A ešte citróny, nestriekané. Inak citrusy a iné exotiky nekupujeme. Jednoducho nám prestali chutiť.
  • Doma nesmie chýbať ryža (bio kupujem Minimu, nám obyčajnú guľatozrnnú či jazmínovú), bulgur, kuskus, pohánka a cestoviny - rezance, penne, tarhoňa a čínske rezance. Ostatné druhy kupujem, len keď viem, že z nich budem v blízkej dobe niečo variť.
  • Prišla som na chuť strukovinám. Doma mám vždy červenú šošovicu, hŕstkovú zmes a fazuľu. V konzerve kupujem cícer, hrášok a kukuricu - ale pozorne čítam zloženia. Akceptujem len vodu a soľ. Žiadne dusitany a podobne.
  • Vždy máme aj tuniaka v konzerve, pokojne aj rôzne šaláty s tuniakom, ale opäť, zloženie musí byť čisté.
  • Na kuchynskej linke mám po ruke kvalitný olivový, kokosový a slnečnicový olej, ocot a balsamico. Občas aj tekvicový, no ten sa oplatí najmä na jar a v lete, keď sa živíme hlavne šalátmi.
  • Takisto mám doma vždy rôzne múky, pravú vanilku, bezfosfátový prášok do pečiva, škoricu, klinčeky, perníkové korenie a tmavú čokoládu. Orechy a sušené ovocie na 99% tiež, rovnako sezam a chia.
  • V mrazničke mávam mrazené zeleninové zmesi, občas vývar, nejaké ovocie či zostatkové koláče a bylinky.
  • V chladničke by ste našli ryžové smotany, ryžové mlieko, tahini, obyčajné mlieko a jogurty pre Minimalistu, rastlinné maslo (bez palmového tuku), občas kupované nátierky (zasa pozorne čítam zloženie), kečup a horčicu. Občas tatársku, no to je skôr výnimka. A ešte vajíčka, samozrejme.
  • Z ochucovadiel používame hnedý cukor, morskú či himalájsku soľ a domáci med, sójovú omáčku (už kúpim len naozaj kvalitnú) a bio bujón alebo nesolenú vegetu bez zlepšovacích prípravkov. 
  • Koreniny, ktoré používam, sú veľmi jednoduché: rasca celá, rasca drvená, rímska rasca, majoránka, čierne korenie, nové korenie, bobkový list, kari, čili, červená paprika a v poslednej dobe som prišla na chuť údenej paprike a saturejke. Milujem zmes korenia na grilovanú zeleninu (tá až také čisté zloženie nemá). Sú koreniny, ktoré mám, ale už ich viac nekúpim, lebo mi ich nie je treba: zmesi na pečené kura a grilovanie, korenie na špagety, bazalku a oregano. Občas používam sušený cesnak a cibuľu.
  • Keď sa dá, mám doma čerstvú bazalku a mätu.
  • Čaje sa snažíme minúť tie, ktoré mame, lebo vždy ich je akosi priveľa. Kvalitná káva a pre mňa obilninová Inka. Ale povedala som si, že už žiadny čaj s arómami nekúpim, skúsime ísť cestou sypaných.
Niekomu sa môže zdať, že z tohto repertoáru musíme jesť stále to isté. Stále to isté nie, ale točíme určité jedlá dookola, no často vymýšľam niečo nové. Jasné, že občas kúpim niečo, čo mi stojí v skrini či chladničke istú dobu, no snažím sa to eliminovať. A čudovali by ste sa, koľko času mi ušetrí vymýšľanie jedla. Snažím sa nabehnúť na systém plánovania si jedla, dám vedieť, či sa mi to osvedčilo.
Varím hlavne pre mňa a Miniho, Minimalista má obedy v práci a raňajkuje najmä pečivo nasladko. Takže preňho sú dôležité večere a víkendy. Minule som večerala pohánku s tuniakom a on pizzu (neuveríte, ja som na ňu nemala vôbec chuť).

Netvrdím, že moja strava je dokonalá (či už nutrične alebo chuťovo), no snažím sa jesť tak, aby mi jedlo chutilo, aby som sa po ňom cítila dobre a aby som pri jeho príprave nestrávila pol dňa. A hlavne, aby bolo čo možno najviac zdravé a aby sme ho papali v zdravom prostredí, bez televízie, mobilov a iných rozptýlení. Lebo deti sú naším zrkadlom. A nerada by som v ňom videla niečo, čo môže byť potenciálnou hrozbou pre Miniho zdravie. Nič však netreba preháňať, 80/20 mi úplne stačí. Dnes som napríklad zjedla okrem iného hrsť čipsov. A vôbec mi po nich nie je dobre... Nuž, občas je človek nepoučiteľný.

sobota 5. januára 2019

Čas, čokoláda a očakávania

O Slovákoch sa hovorí, že sú veľmi pohostinní. Ja to poznám odmala. Vždy, keď mala prísť návšteva, dom sa musel lesknúť a stoly sa museli prehýbať. A ak sa návšteva neohlásila, bol stres ešte väčší. Vždy sa však niečo našlo, čo sa na stoly vyložilo. Nuž a návšteva? Tá predsa vždy niečo priniesla, čo sa tiež mohlo rozbaliť.
A keď sme išli na návštevu my, nikdy sme nešli naprázdno. Lebo niečo priniesť sa jednoducho patrí, nielen tak ísť niekoho vyžrať. A ak návšteva nič nepriniesla... Bolo to nehorázne haló.
Takto som fungovala aj v dospelosti. Problém nebol niečo niekomu priniesť. Problém bol, že som vždy očakávala, že návšteva niečo doniesť jednoducho musí. A ak nie, tak som ich zaškatuľkovala, že nevedia, čo sa patrí. Však mohli doniesť aspoň čokoládu!
A o čom tento článok chce byť? 

O tom, ako si nevážime čas. 

Niekto by mohol povedať, že pletiem hrušky s jablkami. No k tomuto zamysleniu ma prinútila dnešná návšteva.
Prišli Minimalistovi kamaráti, pár v našom veku. My sme, samozrejme, nachystali pohostenie, síce išlo o paštétu z obchodu, vodu s citrónom (Minimalista prisahal, že doma máme ešte džús, tak žiadny navyše netreba) a nejaké slané zobkanice. Už keď mali prísť, začal sa ozývať vnútorný hlas: Miniho ešte nevideli, donesú mu niečo? No, dala by som si za to facku aj teraz. Však Minimu nič netreba, nám nič netreba... Ešte aj keď prišli, tak zo zvyku som ich prebehla očami, či predsa len niečo nemajú. A mali! Ale nie pre Miniho. Doniesli nám domáci vaječný likér. Ručne robený, v krásnej fľaštičke. A mne na stotinu sekundy preblyslou hlavou jedno slovo: IBA TOTO?! 
Keď odišli, mala som čas zhodnotiť, čo to vlastne malo znamenať. Nie vajčák, ale moje očakávania. Celkom som bola prekvapená, ako som nastavená očakávať veci od ľudí, ktorí prídu na návštevu. Však aspoň tú čokoládu mohli... A pritom:
  1. už vôbec to, že v dnešnej dobe sa niekto ozve, aby zistil, či máte čas na jeho návštevu, je viac-menej menší zázrak,
  2. ak niekto príde na návštevu, znamená to, že na vás myslí a že chce s vami stráviť čas - svoj čas, ktorý sa nedá vrátiť, nedá sa násobiť,
  3. kým sa k vám vychystá (ak nebýva 5 minút od vás), dopraví tam a späť - to stojí námahu, čas a aj peniaze.
Čo máte z návštevy, ktorá síce možno donesie kadečo zbytočné (tú čokoládu fakt nepotrebujete), no možno strávi polovicu času na mobile? Áno, aj také sa nám už stalo.
Až teraz som si uvedomila, ako som povrchne vnímala návštevy a celkovo ľudí, ktorí k nám chodili a chodia. Ako keby nejaká vec ukázala ich vzťah k nám lepšie ako to, že prišli.

Ak nepoznáte knihu Päť jazykov lásky, odporúčam. V nej som sa dočítala, že jedným zo spôsobov, ako človek vníma a prejavuje lásku, je vnímanie citu cez darčeky. A vraj sa to  na človeka nalepí zvyčajne v detstve, keď to vidí okolo seba a nebodaj aj priamo na sebe. A ja teda takéhoto materialistu doma nepotrebujem! Aby od každého človeka očakával, že mu niečo dá (vlastná skúsenosť z detstva, ehm ehm).
Veď predsa najcennejšou komoditou v našich životoch je ČAS. Nikdy nevieme, koľko ho ešte máme na účte, no míňať ho na našich blízkych je to najkrajšie, čo s ním môžeme robiť. Čo má pre vás väčšiu cenu - tabuľka čokolády alebo pekné chvíle? TOTO chcem naučiť svoje dieťa.

Vážme si ľudí, ktorí sú s nami ochotní tráviť čas. A ak si dajú ešte aj tú námahu, že ak niečo donesú, nie je to prvá vec, na ktorú natrafili v obchode či vo svojej ,,skrinke s maškrtami", ale niečo, o čom vedia, že Vás poteší.

PS Týmto netvrdím, že keď niekam ideme, nič nedonesieme. Práve naopak - donesieme to, čo vieme, že by sme si dali aj my a to, čo majú hostitelia radi. Môj nový prístup k životu ma však prinútil uvedomiť si, čo je skutočne dôležité. Však na stretnutie s kamarátkou v kaviarni nikto nenosí fľašu kávy, či?

Môže byť v minimalistickej kuchyni viac naberačiek na polievku?

Aby bolo jasné, u nás doma sa o minimalistickú domácnosť pokúšame, no neviem, či ju niekedy dosiahneme. Takú ako z fotiek katalógov asi ťaž...