Veľmi rada čítam motivačné knihy a rôzne blogy. Aj keď už pomenej, ako kedysi, no túžba po zlepšení (nielen svojho života, ale aj seba samej) vo mne stále je. No niekedy naraziť na kvalitný obsah je pomerne fuška.
Jeden z prvých blogov o minimalizme, ktorý sa ma skutočne dotkol, bol blog Andrey Richardson, ktorý ma úplne pohltil, za čo jej nesmierne ďakujem. Jej kniha bola ďalším podnetom, a tak, keď som prečítala aj knihy o umení upratovať Danšari a Konmari, môj život sa skutočne začal odvíjať inak - ľahšie.
A viete, čo bola pre mňa asi najväčšia zmena, keď sa pozriem na časový rozvrh dňa? Sociálne siete. Tie sociálne siete, ktoré všetci milujeme, pridávame na ne príspevky (ok, ja nie až tak veľmi) a hlavne - sledujeme. Keď Andrea písala, že ona sa od sietí odstrihla (a že má tlačidlový telefón!), nechápavo som pokrútila hlavou. A hoci som cítila, že trávim na telefóne akosi veľa času (na wc, pri obede, keď Mini spal), akosi som nebola schopná ich prestať otvárať. Ejha, to už o niečom svedčí.
Prvým krokom bolo, že som si zrušila dáta a desila som sa, čo budem robiť pri kočíkovaní, keď Mini bude driemať a ja ho budem bezducho tlačiť ulicami. Napodiv, vôbec mi to nechýbalo a ani nechýba. Wifi mi úplne postačuje, niekedy ma až obmedzuje, a tak ju doma nezapínam vždy.
Ďalší level nastal, keď Facebook aj Instagram išli z mobilu preč. Najprv na dva týždne, potom som si Facebook na pár dní nainštalovala naspäť (lebo predsa len, som tam v milión receptových skupinách, tak sa mi hľadalo ľahšie), no časom som mu dala posledné adiéu.
A čo som sa počas abstinencie naučila? A vážim si to dodnes?
- Že mám zrazu čas. Čas viac upratať (rozumej utrieť stôl nielen raz denne, lebo Mini papá, povedzme, excentricky), čas čítať skutočnú knihu, čas zacvičiť si, čas piecť kváskové chleby... Jednoducho čas. Lebo kuk do mobilu sem, kuk do mobilu tam...
- Že sa cítim lepšie. Nič ma nenúti stále rolovať obrazovku, či tam nevyskočí nejaká super ponuka cez detský bazárik, skvelý recept, bez ktorého sa nedá žiť, šokujúci status niekoho, na koho som už aj zabudla, že v mojom živote bol. Netvrdím, že mi občas nechýbajú statusy inšpiratívnych žien a mamičiek, no keď ozaj chcem, môžem si zapnúť počítač a pozrieť si ich tam. Hociktorý večer. Hádajte, koľkokrát som to urobila? Presne...
- Že si viac užívam život TU a TERAZ. Opäť som sa začala sústrediť na prítomný okamih bez toho, aby mi hlavou vírili fotky a slová ľudí, ktorí v skutočnosti môjmu šťastnejšiemu bytiu cez umelú virtualitu nedokázali dať nič, okrem slovného chaosu. Lebo ten virtuálny humbuk, ktorý sa nedá počuť, je skutočný. Skúste, neobanujete.
- Že sa uvedomelejšie hrám s Minim. Netvrdím, že nemám telefón poruke (lebo volá Minimalista, babka, starká, kamošky...), ale už ho nedržím a nešťukám doň vkuse. Dokonca idem občas von aj bez neho, zabudnem ho v kabelke a všetci ho hľadáme po byte, lebo mám vypnuté zvonenie. Donedávna? Nepredstaviteľné! Lebo ono to láka, uniknúť na 2 minúty. Ale od čoho? Od toho drobca, ktorý ma ťahá za ruku, aby mi ukázal mušku na okne či kukuricu pod stolom a hatlaninou sa pýta, či ju môže ham? Však preto sme chceli dieťa, aby sme sa mu mohli venovať, učiť ho o tomto svete, pomáhať mu rásť. A so smartfónom v ruke sa o tom skutočnom, reálnom živote naučí figu borovú (teda, jedine, že by som chcela, aby bol pre neho reálnejší svet virtuálny, než tento hmotný). A tak si užívam, keď sa hráme a okolo je ticho - skutočné aj virtuálne.
- Že som pokojnejšia. Predsa len, keď niekoľkokrát za deň čítam, čo robia iné maminy (krúžky, akcie, výlety, jedlá, zážitky) a ja som bola s malým LEN na námestí hrať sa s inými deťmi... A potom si uvedomím, že nám bolo krásne, že sme si ten deň obaja užili, aj keď to bola len rutina (vrátane plaču, hnevu, ale aj úsmevov, objatí a pusiniek). A už ma vôbec netankuje, že nechodíme plávať, nechodíme cvičiť, nezapísala som ho na angličtinu pre batoľatá (ja - angličtinárka!) a ani sa s ním nerozprávam po anglicky (nedá sa, darmo, materinský jazyk je len jeden). A tak sa šmochceme po parku, zbierame ihličie, sem-tam nejaké smeti a tak. Sme tam a vtedy, tu a teraz. A ja som šťastná. Mini je šťastný. Nevravím, že nonstop. Nevravím, že za to môže len ikonka Odinštalovať. Ale niečo do seba to má.
- Že ma absolútne netrápi, či mi niekto lajkne fotku. Lebo nemá akú - prestala som ich pridávať. Ja som vlastne od začiatku nebola stotožnená s tým, že budem pridávať fotky môjho dieťaťa na net. Však ako by som sa cítila ja, keby Mini o mne vypisoval, čo som robila, a dával tam moje fotky (mama už týždeň nemá umyté vlasy, bleeee a veľavravná foto k tomu). Síce, bohvie, kam virtuálny svet dobačujeme, možno aj z takýchto postov bude hit a ja sa budem môcť označiť za vizionárku. A to, že nebudem mať toľko čitateľov? Kto chce, si tieto riadky nájde. A vlastne, ja to tiež píšem najmä pre seba.
Takže virtuálny detox odporúčam. Nechala som si len aplikáciu na správy, tá mi bohate stačí. A niekedy nemám energiu odpísať ani tam - hoci si píšem len s ľuďmi, na ktorých mi záleží. Ešte prestať čítať bulvár a budem skoro dokonalá, haha.
Ako nás potom vyčerpáva všetko to virtuálne okolo? A čo vy a virtuálny svet?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára