Ako sa pokúšam o minimalizmus, a že sa teda snažím (no čo by na mňa povedali skutoční minimalisti, netuším), moje nároky na darčeky klesli. Na nulu. Nečakám nič. Vlastne, ja nechcem nič, lebo nič nepotrebujem. A keď to potrebujem, tak si to jednoducho kúpim. Minimalista však tieto moje snahy na Vianoce neveľmi pochopil, bola zvada a z nej konštruktívne riešenie - aspoň nejaké darčeky či pozornosti na sviatky treba.
Nuž, dobre teda. Lenže čo dáte Minimalistovi so záľubou v počítačoch a motorkách? Kľúčenku Yamaha už dostal, novú myš má a hru si netrúfnem tipnúť, ktorá by ho zaujala.
A tak som rozmýšľala, čo by som teda tomuto náročnému prijímačovi darov dala. On to mal ľahké, kytica kvetov a hotovo. A že vôbec nemusel! Naozaj.
Ako som tak surfovala internetom a hľadala, aká vec by ho teda potešila, osvietilo ma. A po asi 4 hodinách hľadania a prekladania z angličtiny, polhodine upravovania na počítači a polhodine strihania bol darček na svete! Urobila som mu (vlastne nám) kartičky s otázkami, na ktoré by ma zaujímali odpovede. Nielen o vzťahu, ale aj celkovo o živote. A áno, Valentín vychádzal tak, že rodičovský ešte necinkol, nuž som nemala veľmi na výber.
A viete čo? On sa tomu naozaj potešil. Dokonca sme prvé kolo otázok stihli počas večere s Minim, uhýbajúc sa lietajúcim cestovinám. Lebo však on chcel bez omáčky, čo sa čudujem...
Tak ak by ste chceli program na dlhý nudný večer, nech sa páči :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára