Dnešný článok mal byť pôvodne o niečom inom. Vlastne, nebola som presne rozhodnutá, o čom budem písať. Verila som, že mi to ,,príde". No spomenula som si na príspevok Kamily Boudovej, vďaka ktorému som sa dostala k zaujímavému projektu s názvom Yearcompass (googlite). A že mi teda otvoril oči...!
Už dávno som vedela, že novoročné predsavzatia nie sú nič pre mňa. A ani som si ich vlastne už nedávala. Ani tento rok nie. Jediné, čo som chcela, bolo, aby malému konečne klesla horúčka. Lebo čo môže byť lepšie ako stráviť Silvester v posteli, však?
A hoci sa snažím svoj život smerovať k minimalizmu, možno lepšie by bolo povedať k reduktariánstvu, stále mi akosi nezostával čas venovať sa tomu hlavnému - volaniu svojej duše. A tak som si, bez ohľadu na predsavzatia, povedala, že od januára chcem jedno poobedie v týždni pre seba. Mimo domu. Kde na mňa nepípa práčka ani sušička, kde netreba každých 10 minút klásť kontrolnú otázku Ideme cikať? A tak Minimalista každú stredu ide rovno domov, aby som po 15,30 mohla opustiť brány nášho kráľovstva a doslova zmiznúť. Síce len na 3 - 4 hodiny, ale aj to je luxus, no nie?
A tak aj dnes sedím v knižnici v študovni a som celá nervózna. Lebo nikdy neviem, ako tento čas využiť čo najlepšie. Písať článok na blog? Písať ďalšiu kapitolu mojej knihy? Študovať? Plánovať? Vybaviť si emaily? Jednoducho, vždy som v jednom kŕči, pozerám na hodinky a zúrivo uvažujem, čo skôr. Nemala by som si požičať ešte nejaké knihy?
Keď som za stolom v knižnici premýšľala, ako využijem tento môj darovaný čas (ďakujem ti, Minimalista), spomenula som si na spomínaný Yearcompass. V inštrukciách sa píše, že pri jeho vypĺňaní potrebujem 3 - 4 hodiny osamote. To akurát mám! Aká náhoda, však? A tak som sa doňho pustila. V elektronickej podobe, lebo sa mi ho doma nechcelo tlačiť. A aj som na to zabudla. To, že sa mi v polke vyplňovania vymazal, komentovať nebudem. Ide o to, čo som si pri rekapitulácii minulého roka uvedomila.
- Môj svet sa zvyčajne točí okolo Miniho, ale až tu, ako som listovala mojím Google kalendárom, som si uvedomila, že veľmi veľa vecí sa točí aj okolo mňa. Bola som na koncerte Nocadeň a Enriqueho Iglesiasa, Minimalista nás zobral do Bratislavy aj na mnou zorganizovanú stretávku z vysokej školy. Boli sme dokonca v Tatrách! A na jarmoku, a na svadbách... Jednoducho, naozaj nesedím celé dni len doma. Mala by som si to pripomínať častejšie. A poďakovať sa Minimalistovi. Častejšie.
- Pomohla som na svet knihe môjho starého otca. Napísal poľovnícke memoáre a ja som mu ich editovala. A tá kniha naozaj vyšla! A predalo sa z nej takmer 100 kusov. Niekomu sa to môže zdať bizarné číslo. Ale keď si uvedomíte, že 100 ľudí si dá tú námahu a kúpi si nejakú knihu, dokonca ju možno aj prečíta, je to úžasný pocit. A najmä keď som videla môjho staručkého starkého, ako s úsmevom sedí medzi priateľmi a teší sa z toho, že si dali tú námahu a prišli na jej krst. No a keď potom ľudia volajú a píšu, že kniha sa im veľmi páčila, svet je hneď o niečo krajší. Je to, ako keď vidím, že si niekto klikol na moje články. Ďakujem :)
- Aktivity, ktoré mi mali prinášať radosť a peniaze, to vôbec nerobili. Stáli ma kopu času, nervov a zisk bol mizivý. Takže naozaj, tadiaľ cesta nevedie. Skúsim teda novú cestičku. Uvidíme, kam sa po nej dostanem.
- To najdôležitejšie - zdravie a psychická pohoda idú ruka v ruke. Takže pohoda, klídek, leháro. No, to si tak môžem jedine opakovať, keď sa mi Mini rozbehne každých 15 sekúnd iným smerom, najlepšie na cestu alebo do kaluže. A keď nechce spať, jesť a keď sa chce hrať 55x denne divadlo. Ešte že ho mám, aby som si uvedomovala, že prítomnosť, tu a teraz, je to najdôležitejšie. A my.
Veľmi sa mi páči zhodnotenie roka v štýle - píše sa o tebe kniha za rok 2019. Ako sa bude volať? Moja má titul Konečne dostala rozum. Veru, konečne.
Po rekapitulácii prichádza na rad plánovanie. Poviem vám, že je to skutočne ako kompas. Tých pár strán a niekoľko hodín času mi otvorilo oči, aby som si uvedomila, čo je pre mňa, samozrejme, okrem Miniho, Minimalistu a milovaných, najdôležitejšie. A to v rôznych sférach. Uvedomila som si, že chcem dopísať moju knihu (som už hádam v polovici), že chcem pravidelne cvičiť aj okrem mojich obligátnych 5 Tibeťanov, že chcem zahodiť moje strachy a obavy za hlavu. Prišla som na to, na čom mi naozaj záleží a čo je pre mňa príťažou. Ono, človek to vo svojom podvedomí stále vie. No až keď to dáte na papier, zistíte, že ten svet je vlastne veľmi jednoduchý. Minimalistický. Lebo jediné, na čom záleží, je zdravie, láska a šťastie.
Kde ich hľadáte vy?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára