Povinné čítanie každého (začínajúceho) minimalistu

Kniha ma zaujala hneď na poličke. V knižnici, aby sme si rozumeli. Lebo ja som už veľmi, veľmi dávno knihu nekúpila (aké pozérske od azda budúcej spisovateľky...!). Jemný obal, ktorý ma lákal: ,,Vezmi si ma, sadni si so mnou do pohodlnej fotelky a čítaj ma s voňavým čajíkom. Pomaly, dlho, s otvorenou mysľou.” No kto by odolal? To, že nemám kreslo, v ktorom by som mohla takto idealisticky čítať, nie je žiaden problém. Zvyčajne aj tak čítam v kúpeľni, sediac na vlhkej rohožke, lebo som práve vyliezla zo sprchy. Prečo nevenovať 5 – 10 minút dobrej knihe? To, že tam trávim hodiny, je jasné najmä mojim krížom.

Aj túto knihu som tak čítala. No vtiahla ma napriek tomu, že v nej nebolo nič napínavé, nič šokujúce. Bola v nej tá najjednoduchšia pravda zabalená v krásnych stranách s jednoduchými fotkami gypsomiliek a milými ilustráciami. Kamila Boudová vo svojej Knihe slou ma naozaj chytila za srdce.

Strany som obracala pomaly, akosi som podvedome nemohla rýchlo čítať. Nasávala som slovo po slove. Rýchly verzus pomalý život. Obdoba otázky byť či nebyť. Žiť či len prežívať. V dobe, keď nám myseľ skáče z jednej nesplnenej úlohy na druhú, keď sa nám kopia zoznamy povinností, ktoré nás strašia horšie ako nočné mory, sa s touto  knihou vynára oáza pokoja. Miesto zasľúbené skutočnému životu. Takému, aký sa žil kedysi. A vlastne ani nie tak dávno. Keď mama prišla domov z práce, navarila večeru, oprala, vyvesila, venovala sa deťom a potom sebe či partnerovi. 

Môj Mini bude mať 2 roky. Ja som s ním doma, takže by ma mal stres obchádzať, nie? Napriek tomu je so mnou. Ešte to upratať, ešte tamtú policu vypratať, to utrieť, oprať, hodiť do sušičky, bežať do obchodu. Do obchodu som inak už dávno nebežala, nakoľko sa Mini hádže o zem každé dva kroky. To asi preto, lebo bude mať tie dva roky. A just vtedy, keď by som tam bežať naozaj potrebovala… 

A zrazu, v celom tom životnom chaose (matky viacerých detí, ktoré ešte aj chodia do práce, považujem za superženy – vlastne, všetky vás považujem za superženy), vám niekto povie, že je to len v hlave. To, čo nás ženie dopredu, ten motorček stresu a huriavku, je len naša myseľ. Čo sa stane, ak neurobím to a to? Čo keby som sa dnes venovala rodine? A čo keby som sa dnes venovala sebe? 

Ja som od prírody pomalá (rozumej lenivá). Rada čítam, bože, vydržala by som to robiť celé hodiny. Rada som v kľude, bez naháňania sa. No čosi (asi tá prefíkaná myseľ) ma čas od času núti žiť ako ten škrečok v koliesku. Ešte, ešte, ešte… Čítam skvelú knihu (o nej nabudúce, je hrubšia, pár kúpeľnových večerov s ňou strávim) a v nej je nádherná myšlienka: žijeme v dobe prebytku - všetkého! Áno, aj v dobe prebytku myšlienok. A tie neustále poháňajú to koliesko.

Žijeme v dobe, kedy nám je až príliš dobre. Máme bystré telefóny, chladničky, žehličky, sušičky. Jedlo nám donesú až domov, ak chceme pozerať filmy, stačí urobiť jeden klik a všemocný internet nám prianie vyplní. Napriek tomu cítime, že niečo nie je dobre. Stále sme nespokojní, chceme viac a viac. Lebo až v dokonalom svete v dokonalom dome s dokonalým partnerom a dokonalou prácou to bude ONO. 

Dr. Calhoun, ako o ňom píše Kamila, by nesúhlasil. Urobil zaujímavý pokus s myškami. Preniesol ich do dokonalého sveta bez predátorov, s dostatkom všetkého, na čo si len pomysleli. A čuduj sa svete, utópia, hoci na začiatku vyzerala veľmi sľubne (myšky sa množili ako divé), viedla k úpadku. Samce nedokázali poriadne zabojovať o samice, lebo všetky boli približne rovnako silné. Niektoré prestali o samice dokonca javiť záujem, chceli len jedlo, odpočinok a čas na – aby sa mohli venovať svojmu vzhľadu. Samice nedokázali vychovávať mladé. Populácia sa rútila do záhuby, bolo ich priveľa, miesta primálo. Strácali schopnosť socializácie, nedokázali sa začleniť do spoločnosti, ktorá nakoniec zanikla. Ehm… Inak, vygooglite si Mouse Utopia, veľmi zaujímavé čítanie. Viete, čo bolo ešte zaujímavé? Jediné, čo myši zachránilo, bola nutnosť kooperácie. Keď chcela jedna myš piť, druhá musela držať tlačidlo. Ale nie Like na FB.

Ako teda žiť tak, aby sme dopadli lepšie ako tie úbohé myšky, ktoré mali všetko? Veľmi ma oslovili myšlienky prezentované ako základné piliere filozofie slou:

POKORA – Lebo všetci ľudia sú si rovní, netreba sa nad nikoho vyvyšovať.

BOHATSTVO JE STAV MYSLE – Máš všetko, čo k životu potrebuješ? Tak si boháč!

VĎAČNOSŤ – Za to dobré i za to zlé. Lebo sa učíme.

VYUŽI, ČO MÁŠ – Oprav, prerob, a ak sa ti to aj tak nehodí, posuň ďalej.

A azda to najdôležitejšie: POKOJ MYSLE. Lebo chaos, naháňanie sa a stres nás všetkých dostanú (mňa už dostali). A keď začne štrajkovať telo, čo potom?

            V knihe ma najviac oslovilo jedno cvičenie s názvom 4 scenáre budúcnosti. Toto  nie sú moje scenáre, je to niečo, s čím sa pomerne často stretávam vo svojom okolí. Aj spolu, aj od seba, aj spoznávať svet, aj byť doma – a každý z nich chce niečo iné. A zrazu, keď hore a doprava človek napíše to, čo je preňho dôležité, sa v pravom hornom rohu rozsvieti BINGO!

            A takisto ďalšie zaujímavé cvičenie – Čo chcem o sebe počuť v pohrebnej reči? No naozaj, čo? Že som len snívala o tom, aké by bolo, keby…? To ťažko. 

Časť knihy sa venuje pomalému mysleniu (ja som si to tak pomenovala) a časť pomalému životu, ktorý je spätý s minimalizmom, či chceme, alebo nie. V nakupovaní, dávaní i dostávaní darčekov, v zrušení multitaskingu a nahradení ho len 1 úlohou denne. V tom tkvie tajmostvo pomalého života.

,,Neflákajte život. Dajte si záležať na jeho kvalite. Vytvorte pre život ideálne podmienky, zabúdajte sa v aktivitách, ktoré vás tešia. Žite tu a teraz. Nastavte BYTIE ako svoju prioritu a všetko, čo môžete, odložte na zajtra.”

Žiadne bezduché civenie na telku, monitor či mobil. Zmysluplnosť. Potrava pre dušu. Palivo vášho života. Hľadajme, čo nás skutočne drží živých. Živých duchom a dušou. Nie to, čo poháňa ego, ktoré nemá nikdy dosť. A keď tomu prídeme na stopu, možno nás zachytí ,,záchvat vďačnosti”. Zažili ste už? Lebo ja áno, a je to super. Len je veľmi návykový, chcem ho každý deň. A to nie je len tak…

Čo mi teda kniha dala?

• Uvedomila som si (opäť), aká som nevďačná, keď si nevážim to, čím som požehnaná a chcem stále niečo iné, čo bude určite už to pravé (nehovorím len o veciach).

• Rozhodla som sa, že si už nekúpim žiadne oblečenie, ktoré nebude z udržateľného zdroja, prípadne zo Slovenska alebo Česka. Takže žiadne VÝPREDAJE!

• Prehodnotila som, koľko oblečenia Mini naozaj potrebuje. A verte mi, je to pár kusov. Nie pár krabíc!

• Pokoj v duši, že aj keď v ten deň neumyjem podlahy, nič sa nestane. Iba že by sme doniesli z prechádzky pamiatku na psíčkarov, to by bol teda prús…

Ak túžite po pokoji, po niečom inom, ako žijete, no sami neviete, čo to je, skúste túto knihu. Myslím si, že je to kniha, s ktorou by mohol  začať každý minimalista. Aj ten, ktorý sa ním chce stať a možno o tom ani sám nevie. Keď už pre nič iné, tak pre tie krásne myšlienky, ktoré sa vám budú dotýkať esencie života, o ktorej v hĺbke duše dávno viete.