Budeme mať dieťa. A to dieťa potrebuje VŠETKO!

Keď som zistila, že do našej rodinky pribudne Mini, nejako som detskú výbavičku až tak neriešila. Stále som si hovorila, že mám čas. No tušila som, že toho nebude málo, čo budeme NUTNE potrebovať. Určité web stránky na internete by mali byť pre budúce matky zablokované, lebo kombinácia hormónov a mozgovej masáže nerobí až takú dobrotu...

Ako správna poverčivá mama som si všetko nechala na čas, keď to bude relatívne už v poriadku, keby sa aj bábo narodilo skôr. A tak v deň, keď sme boli vyberať kočík, som skončila v nemocnici (nebojte sa, Miniho som v bruchu držala všetkými spôsobmi, takže také tragické to nebolo). Keď už bolo jasné, že ma z tej nemocnice tak skoro nepustia, tak okrem očí pre plač (lebo Vianoce, o Miniho som sa až tak nebála, verila som mu, aj keď teraz som väčšia frajerka ako vtedy) mi ostal imaginárny zoznam toho, čo budeme potrebovať. Minimalista musel chodiť do roboty a na návštevy nás - teda 2 v 1 - a ja som bola poverená spísať zoznam toho, čo nám NAOZAJ treba. A ja som teda googlila, dumala, čítala rôzne fóra, až z toho vznikol niekoľkostoeurový zoznamček. 

Originál už nenájdem, ale veľmi dobre si pamätám, čo na zozname trónilo:

1. KOČÍK. Ach jaj, kočík. To najnutnejšie, čo budúci rodičia pre dieťa potrebujú. Lebo však s ním treba chodiť von, musí byť stabilný a kvalitný, krásny a neviem čo ešte. Ja som vybrala jeden za cca 400 eur, trojkombináciu. Minimalista ho bol obzrieť, v obchode sa tváril že OK a keď sme vyšli von, myslela som, že dostanem na zadok. Vraj to nemá dostatočne pevný rám, že látka je nekvalitná, dieťa nám z toho vypadne (to hádam nie!) a podobne. Tak chápete, idem vyberať kočík a jediný výsledok poldennej akcie je, že sa cítim neschopne. Vybrali sme teda do obchodu spolu. Tam sme obzerali, obzerali, až sme si to naše žihadlo vybrali. Tu si dovolím niekoľko skromných rád pre problematiky neznalé prvomatky (kiež by som to bola vedela skôr).
   - Kočík sa musí dať ovládať jednou rukou. Lebo v druhej budete mať nákupnú tašku, v tretej dáždnik, vo štvrtej kľúče od vchodu - rozumieme si, však?
   - Trojkombinácia je podľa mňa najväčšie zlo, pretože tie vajíčka nemajú až také dobré výsledky v testoch a ako môžete vybrať športový kočík bez toho, aby ste si do toho svojho potomka uložili? My sme mali rozum, kúpili sme dvojkombináciu a vajíčko samostatne. Pani v obchode nás presviedčala, že to vôbec neprekáža, že vanička je užšia oproti ostatným (prekáža, verte mi, najmä ak tam budete chcieť napchať polročné dieťa vo fusaku). A vraj tá športová časť sa dá dať do 90° uhla (áno, a keď sa dieťa o ňu oprie, tak tých pár stupňov sa stratí v stratosfére). Poučenie: radšej si kúpiť samostatne kočík s vaničkou, zvyšok riešiť, keď tam budete reálne môcť vyskúšať dieťa. Vaše dieťa - takže tak o pol roka od pôrodu.
   - Naozaj vám netreba originálne doplnky k vášmu kočíku. Lebo ja si doteraz pamätám, ako som Minimalistu ešte cez telefón kibicovala, že ja CHCEM ten originál fusak a aj originál prebaľovaciu tašku. Originál fusak je krásny, trčí z neho mäkučká čierna kožušinka. Tu sa rysujú hneď dva problémy. Prvý je, že tú kožušinku začne vás poklad trhať. Keď som sa na Miniho po dvoch minútach pozrela, vyzeralo to, ako keby oskalpoval čiernu mačku. Tie chlpy som vyberala odvšadiaľ. Po každej jednej prechádzke. Najhoršie to bolo z očí... Druhý problém je, že fusak nie je kožušinkou celý podšitý, takže v zime musím dieťa zabaliť aj do deky, aj do fusaka. A dieťa sa čo? Bráni. Nabudúce kupujem merino. No a čo dodať k prebaľovacej taške, je pekná - nepraktická a nabudúce chcem batoh. Z balkóna som sa ju chystala vyhodiť už aspoň 40x, ale stála 50 eur, tak mi je to ľúto. A spomínala som už, že je nanič?
   - Hlavne si kúpte igelit proti daždu a sieťku proti muchám. To vám naozaj treba. Ale ochranné návleky na kolesá fakt nie. Chceli by ste dávať kočíku papuče na zablatené nohy? Teda kolesá? Nechceli, radšej tie šmuhy utriete.
2. POSTIEĽKA. Nechceli sme nič špeciálne, máme úplne obyčajnú postieľku z bledého masívu, má dve polohy a spúšťaciu bočnicu. Spúšťacia bočnica nám bola nanič, lebo bola aj tak vyššie ako náš matrac. Ale Mini sa aspoň prebaví s plastovými úchytkami, ktoré ju držia. A aspoň sa v nej zahrá, kým odkladám oblečenie do skrine a postieľam. Lebo spať v nej nespáva, to ani náhodou. Mohli sme ušetriť 60 eur... Vďaka Minimalistovi som nenakúpila lapače prachu typu baldachýny a podobne. Lebo keď sa pokúšate v noci po dojčení preložiť dieťa do postieľky, stane sa, že bude mať hlávku tam, kde malo predtým nôžky. A pri nočnej akrobacii typu ako neprebudiť spiaceho tigra vám fakt takéto srandy netreba. Jediné, čo ľutujem, že som nekúpila, je hniezdo, ale o tom v inom článku... Na začiatku sme nemali v postieľke mantinel, no keď si Mini zasekol po pár dňoch nohu medzi tyčky, spolu s vysielačkou doniesol Minimalista aj mantinel. Akonáhle sa však Mini začal v postieľke stavať, mantinel sme museli zrušiť. Aj tak bol napchatý za matracom.
3. VAJÍČKO. Náš Mini sa v tom vajíčku strácal dosť dlho. Aj som mu po dlhšom otáľaní kúpila taký vankúšik pod hlávku (lebo Minimalista nechcel dovoliť), ale keďže dieťa po otcovi neznáša teplo (aj teraz som ho bola zakryť, lebo sa odkopal - áno, spí v manželskej posteli) a potila sa mu na ňom hlava, použili sme ho až trikrát. Síce vlastné dieťa vo vajíčku vyskúšate asi až cestou z pôrodnice domov, no nič vám nebráni v okukovaní (hlavne nenápadnom) autosedačiek u iných rodičov. A inak, ja si už väčšiu autosedačku kúpim len takú, ktorá sa dá na základni otočiť. Lebo pchať tam brániace sa dieťa nie je sranda. Tak nech to mám pohodlné aspoň ja.
4. MONITOR DYCHU. Niekto povie, že je to zbytočnosť. Áno, pokiaľ chcete s bábätkom spať od začiatku v posteli spolu. Je pravda, že prvé tri mesiace Mini spával zásadne v mojom náručí (o tom sa tiež chystám napísať), postieľku bojkotoval najmä cez deň (doteraz v nej cez deň spal asi dvakrát), no tie noci, keď tam pár hodín prespal, som mala pokojnejšie vďaka tomu, že som len otvorila oči a keď som videla blikať zelené svetielko, vedela som, že je všetko v poriadku. Nám vysielačka pípala len raz, asi dva týždne po tom, ako sme prišli z pôrodnice domov. Vleteli sme do izby, alarm húkal a dieťa sa na nás prekvapene dívalo, že čo sa robí. Inak sa nám to nestalo, dokonca aj keď sa v noci v postieľke postaví, alarm ani raz nehúkal (áno, stále sa pokúšam ho tam aspoň na polhodinu dať, aby som mala chvíľku pre seba, no priznávam, že veľmi úspešná nie som). Matrac sme kúpili priamo od výrobcu monitoru dychu, možno preto nás alarm zbytočne neplašil.
5. VYSIELAČKA. Minimalista ma presviedčal, že budeme môcť fungovať aj bez nej. Však máme len trojizbový byt, dieťa budeme počuť. Po prvom raze, ako sme dieťa nepočuli hneď, ale asi cca po minúte revu, minimalista sám odmašíroval do obchodu a doniesol vysielačku. Takže vysielačka je pre nás nutnosť. Ja by som uvítala aj takú s kamerou, ale videla som pár trailerov na horory...
6. VANIČKA. Tú sme podedili, mala protišmykové gumené prúžky, úplne nám vyhovovala. Mini si asi tri mesiace zvykal, teraz tlieska, keď ide do vodičky, najradšej sa mága oblečený, čo si budeme hovoriť...
7. ODSÁVAČKA HLIENOV. Hoci vraj novorodeniatkam netreba odsávať soplíky (neviem ani, kde by som mu do nošteka nástavec zmestila), boli sme pokojnejší, keď sme ju mali doma. Takú tú na vysávač, nie ručnú, z tej mám z detstva traumu. A veru sople boli a toto nám veľmi pomohlo.

Toto bol taký náš minimalistický základ, ktorý úplne stačil. Nič viac nám nebolo treba, aj keď ja a moje staré ja by sme vedeli rozprávať, po čom nám srdce pišťalo. 

Pamätám si, ako jedného dňa Minimalista dovliekol domov dve hojdacie kresielka. Jedno pre mini Miniho a druhé pre Miniho, ktorý už bude vedieť sedieť. Jedno bolo dievčenské, ale však nech to para tlačí, kolegyňa riadila povalu, tak to predala za super cenu. To menšie vibrovalo. Mini v ňom aj celkom rád ležkal (10 minút max), no len ak boli zapnuté vibrácie, čo sa Minimalistovi nepozdávalo, lebo že ho to moc natriasa, a tak vybral baterky. Takže Mini ho začal bojkotovať. Poučení sme do väčšieho baterky ani nekúpili, lebo som ho v ňom rozhojdala rukou. Ani v tomto nechcel byť, pár dní slúžilo ako jedálenská stolička, no keďže Mini nebol v úrovni stola, bolo čoskoro po kŕmení. Za mňa vyhodené peniaze a zaprataná polka bytu. Kým som sa tých harabúrd zbavila, strávila som nejaký ten piatok na bazárikoch... Ale, chvalabohu, kresielka sú z domu a môžeme viac-menej fungovať bez toho, aby sme sa o ne potkýnali.

Je ešte niečo zo základnej výbavy, čo by som zmenila?

• Namiesto postieľky by som kúpila kolísku. Staré matere podľa mňa veľmi dobre vedeli, čo robia.
• Kúpila by som si šatku na nosenie. A dieťa by som do nej naviazala hneď v pôrodnici. Bez zaváhania.
• Asi by som si druhýkrát kúpila elektrickú odsávačku mlieka. Mala som manuálnu, od známej, ktorá ju použila asi dvakrát a darovala mi ju. Lenže tá bolesť! Boleli ma nielen prsia, ale aj ruka. Našťastie mi kamarátka požičala elektrickú. Využila som ju asi tri týždne, no bola na nezaplatenie.
• Ani by som nezvažovala kúpu:
• ohrievača fliaš (aj keď dojčím, v pôrodnici som jeden na izbe mala - nedalo sa to dobre umyť, vrčalo to a skoro vôbec to nehrialo. Starý dobrý hrniec úplne postačí.)
• ohrievača vlhčených obrúskov. Načo? V tej rýchlosti, keď treba utierať dieťa a katastrofu v okruhu minimálne jeden meter, nemáte absolútne čas hľadať niekde pri zástrčke nejaký ohrievač. Tu ide o sekundy!
• mašinky na biely šum. Pri malom bábätku má byť mama, jej tlkot srdca a dych ho upokoja najlepšie. A keď neviete, či na vašu ratolesť bude takáto nie najlacnejšia sranda účinkovať, zistíte to použitím nahrávky z internetu. U nás to nefungovalo...
• prebaľovacieho pultu. Aj keď ako prvomatka som po ňom tak túžila... Našťastie sme ho nemali kam dať, a tak som prebaľovala na posteli. Po dvoch týždňoch si chrbát zvykol a ja som si veľmi rýchlo uvedomila, že  bábätko začína byť pomerne skoro pohyblivé. Doteraz ma strasie, keď si predstavím, ako by mi z toho mohol spadnúť. A o tom, že to zaberá kopu miesta, nemusím veľmi hovoriť.
• kôš na plienky. Myslela som si, že bez neho nebudeme môcť fungovať, no keď som v nemocnici zistila, že sa stále zasekáva, treba doň špeciálne vrecia a podobne... Radšej vyhadzujeme smeti každý deň. No dobre, občas každý druhý, no a čo!
• dojčenskej váhy. Aj keď po príchode z pôrodnice som sa desila toho, ako zistím, či dieťa pije dostatočne mlieko. Minimalista, ako skúsená laktačná poradkyňa, ma poučil, že ak neplače, nie je hladné, a bolo. A viete čo? Mal pravdu!

Každá mama vníma to, čo pre dieťa potrebuje, inak. To, čo pre mňa môže byť hlúposť, môže iná mamina považovať za svoj svätý grál. Ja som rada, že sme nenakúpili kopu ,,vychytávok", ktorých by sme sa len museli zbavovať. Zážitok s kresielkami nám bohato stačil. A aké zbytočnosti ste nakúpili vy?

Jednoduché stravovanie

Och, ako ja milujem jedlo! Rada  varím, rada skúšam nové veci a rada jem. ALE! Ak si ma predstavujete ako Nigellu Lawson alebo ak niekoho, kto si jedlo maximálne vychutnával, omyl. Keď sa pozabudnem, som schopná doslova zošrotovať tri rožky s hocičím (dobre, dnes už nie s hocičím) a mať pocit hladu.

O čom dnes budem písať?

O tom,  ako som zmenila svoj prístup k jedlu.

S jedlom sa mi spája veľa asociácií. Príjemné chvíle s blízkymi, tzv. comfort food (maminkina zeleninková polievočka, mňam), jedlá, ktoré sa bojím ochutnať (morské príšerky), jedlá, ktoré som nenávidela a dnes ich milujem (paradajková polievka)... 

Jedlo by malo byť pohladením aj pre dušu, aj pre telo. Čo som teda v minulosti (netvrdím, že občas sa mi to nestane aj teraz), robila proti tomuto tvrdeniu?

1. Na jedlo som sa nesústredila. Pred počítačom, televízorom či s mobilom v ruke som si nedokázala vychutnať to, čo som si dávala do úst. Nekontrolovala som množstvá, a tak som toho niekedy fakt pojedla až až.
2. Miešala som piate cez deviate. Najprv koláčik, potom polievka, druhý chod, niečo slané, zasa koláčik... V podstate to isté, ako na švédskych stoloch na dovolenke (raz som sa za 10 dní vyžrala o 5 kilov!).
3. Jedlo som si tak nevážila. Stalo sa, že som si nabrala viac a nezjedla som. Takisto som pomerne dosť jedla vyhadzovala, keď som ho nestihla pojesť a pokazilo sa.
4. Mala som pocit, že skutočne dobré jedlo je výnimočné, ako keby za odmenu. A zvyčajne to v mojom ponímaní boli samé nezdravé polotovary. Lebo čím sa odmeníte - domácou nátierkou alebo kupovaným majonézovým kadečím? Dnes už poznám odpoveď...

Kedy prišla zmena? Už v tehotenstve si moje telo začalo (síce po prvom trimestri, ale začalo) pýtať zdravé veci. Prestala som jesť suché salámy, mastné, obmedzila som mäso, nepila som sladké nápoje. Jedla som veľmi veľa zeleniny, obilnín... Moje telo zjavne vedelo, čo je preň dobré. 

V 7. mesiaci mi diagnostikovali tehotenskú hepatopatiu - znamená to, že mi počas tohto krásneho obdobia prestávala pracovať pečeň a žlčník začínal štrajkovať tiež. Aby mohol Mini byť v brušku čo najdlhšie, v nemocnici mi naordinovali prísnu diétu. V podstate som jedla len biele pečivo a bielu múku, zeleninu, zemiaky, ryžu a chudé mäso pripravované na vode. A tak som dva mesiace mala detox od všetkých tých chutí, ktoré som predtým milovala. 

Po pôrode som istú dobu nabiehala na stravovanie pomaličky, no predsa len, zhrešila som čoraz častejšie. A nerobilo to dobre ani môjmu telu, ani mojej pleti a ani mojej psychike. Nemala som v pravom slova zmysle výčitky kvôli váhe, ale kvôli tomu, že som pojedla kadečo a nakoniec mi z toho nebolo dobre. No tráviace ťažkosti na seba nenechali dlho čakať (aj keď som stále nejedla salámy, ani šunky, ani mliečne produkty) a ja som opäť na pár týždňov bola na prísnej diéte. A tak som vážila toľko, ako pred štátnicami (a to som teda bola vtedy na svoje pomery dosť štíhla). Keď diéta pominula, začala som sem-tam hrešiť. Občas niečo slané, nealko radler... A ako mi bolo? Viete si predstaviť. Oveľa lepšie som sa cítila počas prísnych diét. Ale vtedy som sa necítila najlepšie. A tak som hľadala nejaký taký stred. Občas síce zhreším, no uplatňujem Paretovo pravidlo 80/20. V mojom vnímaní stravovania to funguje tak, že 80% mojej stravy (niekedy aj viac) pozostáva z jedál, po ktorých sa cítim dobre a ktoré mám rada. Nuž a zvyšok sú tzv. hriechy. A viete, ako sa po hriechu cítite...

Aké sú teda moje princípy stravovania?

• Snažím sa jesť sezónne. Teraz v zime tvorí väčšinu môjho jedálnička koreňová zelenia, zemiaky pomenej, lebo ich nemám rada, strukoviny, obilniny a  zavárané potraviny - ideálne domáce alebo bez pridaných konzervantov.

• V obchodoch hľadám potraviny so slovenským pôvodom. A veru je to beh na dlhé trate. Mrkva zo Švédska, cibuľa z Nového Zélandu, mäso z Belgicka, obilniny z Kanady... Netvrdím, že slovenské je vždy najlepšie a že zahraničné je zlé. Ja len jednoducho verím, že by sme mali čo možno najviac jesť lokálne. No niekedy tie slovenské potraviny nájsť je detektívna práca.

• Čítam etikety. Dosť podrobne. Raz som v obchode strávila 1,5 hodiny, lebo som hľadala konzervy zeleniny (áno, nie sú ideálne, ale nemôžem byť vo všetkom 100-percentná) bez kadejakých zlepšujúcich látok. 

• Pečivo kupujem minimálne, radšej si ho upečiem doma. A ak kupujem, tak zasa čítam zloženia. Všetko, čo má viac ako 1 riadok, oblúkom obchádzam.

• Na raňajky jem niečo teplé - ovsenú kašu či dokonca polievku. Nie vždy, ale keď sa dá, pokojne si dám o 8 ráno hŕstkovú polievku.

• Varím jednoduché jedlá. Na zložité nemám čas a v jednoduchosti je krása. 

• Nakupujem kvalitné a bio. Odkedy dávam pozor na to, čo doma jeme, nekupujeme hlúposti (keksíky, slané chrumky, sladené nápoje, šunku, salámy...), ušetríme na jedle veľa peňazí. A tak, keď sa dá, volím zeleninu a ovocie v bio kvalite. Alebo idem na trh a nemám problém dať za krásne zafúľanú slovenskú mrkvu 1,7 eur za kilo. Lebo tá chuť, vážení... Tá chuť! 

• Chodím po tržnici či obchode a ovoniavam. Čo nevonia, väčšinou nekúpim. Lebo doma v záhrade vždy všetko vonia...

Takto som sa vypracovala k určitému zoznamu potravín, ktoré pravidelne kupujem. Neobzerám v obchode hlúposti, sú regály, kam vôbec nechodím, takže ušetrím kopec času. Mám vytipované, čo v ktorom obchode zoženiem, poznám alternatívy... Takže dlhé blúdenia po potravinách sú minulosťou. 

A čo teda nakupujeme? Samozrejme, občas sa tam objaví aj niečo iné, ale toto sú veci, ktoré máme doma vždy:

• Sezónna zelenia - mrkva, petržlen, zeler, cvikla, kvaka, zemiaky, cesnak, cibuľa, kapusta a batáty sa na zimu dajú krásne uskladniť. A tak nie je problém zohnať aj tie slovenské. Občas kúpime aj paradajky, papriku, brokolicu a pór, no je to možno raz za dva týždne. Doma máme ešte vlastné zásoby maslovej tekvice a hokkaida. Ostatné druhy veľmi nekupujeme, pretože sú aj tak v tomto období bez chuti a potrebných vitamínov.
• Z ovocia máme ešte domáce jablká a občas kúpim banány, bio majú úplne inú chuť. A ešte citróny, nestriekané. Inak citrusy a iné exotiky nekupujeme. Jednoducho nám prestali chutiť.
• Doma nesmie chýbať ryža (bio kupujem Minimu, nám obyčajnú guľatozrnnú či jazmínovú), bulgur, kuskus, pohánka a cestoviny - rezance, penne, tarhoňa a čínske rezance. Ostatné druhy kupujem, len keď viem, že z nich budem v blízkej dobe niečo variť.
• Prišla som na chuť strukovinám. Doma mám vždy červenú šošovicu, hŕstkovú zmes a fazuľu. V konzerve kupujem cícer, hrášok a kukuricu - ale pozorne čítam zloženia. Akceptujem len vodu a soľ. Žiadne dusitany a podobne.
• Vždy máme aj tuniaka v konzerve, pokojne aj rôzne šaláty s tuniakom, ale opäť, zloženie musí byť čisté.
• Na kuchynskej linke mám po ruke kvalitný olivový, kokosový a slnečnicový olej, ocot a balsamico. Občas aj tekvicový, no ten sa oplatí najmä na jar a v lete, keď sa živíme hlavne šalátmi.
• Takisto mám doma vždy rôzne múky, pravú vanilku, bezfosfátový prášok do pečiva, škoricu, klinčeky, perníkové korenie a tmavú čokoládu. Orechy a sušené ovocie na 99% tiež, rovnako sezam a chia.
• V mrazničke mávam mrazené zeleninové zmesi, občas vývar, nejaké ovocie či zostatkové koláče a bylinky.
• V chladničke by ste našli ryžové smotany, ryžové mlieko, tahini, obyčajné mlieko a jogurty pre Minimalistu, rastlinné maslo (bez palmového tuku), občas kupované nátierky (zasa pozorne čítam zloženie), kečup a horčicu. Občas tatársku, no to je skôr výnimka. A ešte vajíčka, samozrejme.
• Z ochucovadiel používame hnedý cukor, morskú či himalájsku soľ a domáci med, sójovú omáčku (už kúpim len naozaj kvalitnú) a bio bujón alebo nesolenú vegetu bez zlepšovacích prípravkov. 
• Koreniny, ktoré používam, sú veľmi jednoduché: rasca celá, rasca drvená, rímska rasca, majoránka, čierne korenie, nové korenie, bobkový list, kari, čili, červená paprika a v poslednej dobe som prišla na chuť údenej paprike a saturejke. Milujem zmes korenia na grilovanú zeleninu (tá až také čisté zloženie nemá). Sú koreniny, ktoré mám, ale už ich viac nekúpim, lebo mi ich nie je treba: zmesi na pečené kura a grilovanie, korenie na špagety, bazalku a oregano. Občas používam sušený cesnak a cibuľu.
• Keď sa dá, mám doma čerstvú bazalku a mätu.
• Čaje sa snažíme minúť tie, ktoré mame, lebo vždy ich je akosi priveľa. Kvalitná káva a pre mňa obilninová Inka. Ale povedala som si, že už žiadny čaj s arómami nekúpim, skúsime ísť cestou sypaných.

Niekomu sa môže zdať, že z tohto repertoáru musíme jesť stále to isté. Stále to isté nie, ale točíme určité jedlá dookola, no často vymýšľam niečo nové. Jasné, že občas kúpim niečo, čo mi stojí v skrini či chladničke istú dobu, no snažím sa to eliminovať. A čudovali by ste sa, koľko času mi ušetrí vymýšľanie jedla. Snažím sa nabehnúť na systém plánovania si jedla, dám vedieť, či sa mi to osvedčilo.

Varím hlavne pre mňa a Miniho, Minimalista má obedy v práci a raňajkuje najmä pečivo nasladko. Takže preňho sú dôležité večere a víkendy. Minule som večerala pohánku s tuniakom a on pizzu (neuveríte, ja som na ňu nemala vôbec chuť).

Netvrdím, že moja strava je dokonalá (či už nutrične alebo chuťovo), no snažím sa jesť tak, aby mi jedlo chutilo, aby som sa po ňom cítila dobre a aby som pri jeho príprave nestrávila pol dňa. A hlavne, aby bolo čo možno najviac zdravé a aby sme ho papali v zdravom prostredí, bez televízie, mobilov a iných rozptýlení. Lebo deti sú naším zrkadlom. A nerada by som v ňom videla niečo, čo môže byť potenciálnou hrozbou pre Miniho zdravie. Nič však netreba preháňať, 80/20 mi úplne stačí. Dnes som napríklad zjedla okrem iného hrsť čipsov. A vôbec mi po nich nie je dobre... Nuž, občas je človek nepoučiteľný.

Čas, čokoláda a očakávania

O Slovákoch sa hovorí, že sú veľmi pohostinní. Ja to poznám odmala. Vždy, keď mala prísť návšteva, dom sa musel lesknúť a stoly sa museli prehýbať. A ak sa návšteva neohlásila, bol stres ešte väčší. Vždy sa však niečo našlo, čo sa na stoly vyložilo. Nuž a návšteva? Tá predsa vždy niečo priniesla, čo sa tiež mohlo rozbaliť.

A keď sme išli na návštevu my, nikdy sme nešli naprázdno. Lebo niečo priniesť sa jednoducho patrí, nielen tak ísť niekoho vyžrať. A ak návšteva nič nepriniesla... Bolo to nehorázne haló.

Takto som fungovala aj v dospelosti. Problém nebol niečo niekomu priniesť. Problém bol, že som vždy očakávala, že návšteva niečo doniesť jednoducho musí. A ak nie, tak som ich zaškatuľkovala, že nevedia, čo sa patrí. Však mohli doniesť aspoň čokoládu!

A o čom tento článok chce byť? 

O tom, ako si nevážime čas. 

Niekto by mohol povedať, že pletiem hrušky s jablkami. No k tomuto zamysleniu ma prinútila dnešná návšteva.

Prišli Minimalistovi kamaráti, pár v našom veku. My sme, samozrejme, nachystali pohostenie, síce išlo o paštétu z obchodu, vodu s citrónom (Minimalista prisahal, že doma máme ešte džús, tak žiadny navyše netreba) a nejaké slané zobkanice. Už keď mali prísť, začal sa ozývať vnútorný hlas: Miniho ešte nevideli, donesú mu niečo? No, dala by som si za to facku aj teraz. Však Minimu nič netreba, nám nič netreba... Ešte aj keď prišli, tak zo zvyku som ich prebehla očami, či predsa len niečo nemajú. A mali! Ale nie pre Miniho. Doniesli nám domáci vaječný likér. Ručne robený, v krásnej fľaštičke. A mne na stotinu sekundy preblyslou hlavou jedno slovo: IBA TOTO?! 

Keď odišli, mala som čas zhodnotiť, čo to vlastne malo znamenať. Nie vajčák, ale moje očakávania. Celkom som bola prekvapená, ako som nastavená očakávať veci od ľudí, ktorí prídu na návštevu. Však aspoň tú čokoládu mohli... A pritom:

1. už vôbec to, že v dnešnej dobe sa niekto ozve, aby zistil, či máte čas na jeho návštevu, je viac-menej menší zázrak,
2. ak niekto príde na návštevu, znamená to, že na vás myslí a že chce s vami stráviť čas - svoj čas, ktorý sa nedá vrátiť, nedá sa násobiť,
3. kým sa k vám vychystá (ak nebýva 5 minút od vás), dopraví tam a späť - to stojí námahu, čas a aj peniaze.

Čo máte z návštevy, ktorá síce možno donesie kadečo zbytočné (tú čokoládu fakt nepotrebujete), no možno strávi polovicu času na mobile? Áno, aj také sa nám už stalo.

Až teraz som si uvedomila, ako som povrchne vnímala návštevy a celkovo ľudí, ktorí k nám chodili a chodia. Ako keby nejaká vec ukázala ich vzťah k nám lepšie ako to, že prišli.

Ak nepoznáte knihu Päť jazykov lásky, odporúčam. V nej som sa dočítala, že jedným zo spôsobov, ako človek vníma a prejavuje lásku, je vnímanie citu cez darčeky. A vraj sa to  na človeka nalepí zvyčajne v detstve, keď to vidí okolo seba a nebodaj aj priamo na sebe. A ja teda takéhoto materialistu doma nepotrebujem! Aby od každého človeka očakával, že mu niečo dá (vlastná skúsenosť z detstva, ehm ehm).

Veď predsa najcennejšou komoditou v našich životoch je ČAS. Nikdy nevieme, koľko ho ešte máme na účte, no míňať ho na našich blízkych je to najkrajšie, čo s ním môžeme robiť. Čo má pre vás väčšiu cenu - tabuľka čokolády alebo pekné chvíle? TOTO chcem naučiť svoje dieťa.

Vážme si ľudí, ktorí sú s nami ochotní tráviť čas. A ak si dajú ešte aj tú námahu, že ak niečo donesú, nie je to prvá vec, na ktorú natrafili v obchode či vo svojej ,,skrinke s maškrtami", ale niečo, o čom vedia, že Vás poteší.

PS Týmto netvrdím, že keď niekam ideme, nič nedonesieme. Práve naopak - donesieme to, čo vieme, že by sme si dali aj my a to, čo majú hostitelia radi. Môj nový prístup k životu ma však prinútil uvedomiť si, čo je skutočne dôležité. Však na stretnutie s kamarátkou v kaviarni nikto nenosí fľašu kávy, či?

O minimalistických Vianociach - poprvé, dámy a pánové!

Minulé Vianoce som strávila s bruškom v nemocnici. Vopred som mala popísané, čo komu treba kúpiť, a tak Minimalista, ktorý neznáša vymýšľanie a kupovanie darčekov (resp. kupovanie čohokoľvek), mal o starosť menej.

Ešte na začiatku decembra som bola presvedčená, že tento rok to organizačne zvládnem rovnako, ba dokonca lepšie, lebo však budeme všetci doma, v pohode... Jasné, povedzte to dieťaťu a jeho štyrom! zubom, ktoré sa rozhodli vykuknúť na svet naraz. A bolo po plánovaní, behaní po obchodoch, romantických večeroch... 

Na začiatku decembra mám narodeniny, a tak Minimalista vôbec nie nenápadne zisťoval, čo by som chcela. A už aj rovno na Vianoce, nech to má z krku. A viete, čo som s úžasom zistila? Že mne zasa nič netreba! Až sa mi to nezdalo, Minimalista hlasno zajasal, že konečne som dostala rozum. Predsa len som mu povedala (lebo ho už za tie roky dobre poznám), že nech mi teda kúpi ružovú vianočnú ružu (minule som tiež chcela ružovú, ale dovliekol červenú, lebo inú nezohnal, a tak on bol zlostný, že sklamal, a ja tiež. Alebo dovlečie ako na potvoru kvety, ktoré  nemám rada). A nič iné.

Minimalista v deň mojich narodenín nesklamal, kúpil ružovú vianočnú ružu (pôvodne som chcela iný typ a odtieň, no chápete ma?) a s hrdosťou zakladateľa nového kráľovstva mi strčil do rúk darčekový kozmetický balíček. Plný chémie a kadečoho nie bio-eko-certifikovaného. No ak keby ma vôbec nepoznal! Reputáciu si vylepšil tým, keď z peňaženky víťazoslávne vytiahol bloček so slovami, že on aj tak vedel, že sa mi to nebude páčiť. Tak som celá nadšená vbehla do drogérie, kde predavačka na moje patálie chápavo prikývla, a ja som ukoristila, po čom moje srdce asi pišťalo.
Pointa? Stres, obavy, no čo vám poviem.

Minimalista mal stres, lebo:

1. musel vymýšľať darček
2. musel fyzicky ísť do obchodu (cez net nestihol objednať, lebo všetko rieši na poslednú chvíľu)
3. musel v obchode hľadať, čo by bolo ako-tak vhodné
4. do ničoho to nezabalil, ale stres z toho nemal (podľa mňa)

Ja som mala stres, lebo:

1. som vedela, že nebude vedieť, čo má vymyslieť
2. očakávalo sa, že sa budem tváriť nadšene (zlyhala som)
3. v obchode som mala zrazu kredit 20 eur, ktoré bolo treba minúť, a ja som nevedela, čo si kúpiť (nie od radosti, ale preto, lebo mi v skutočnosti nebolo nič treba)

Takto nejako sme (s polovicou rodiny) dospeli k tomu, že darčeky si na Vianoce dávať nebudeme. To, že Mini darčeky dostal, riešiť nebudem. My sme mu kúpili takú drevenú tyčku, na ktorú sa navliekajú krúžky. Zinkasoval ešte jednu tatrovku, kačku na tlačenie, hudobné nástroje (ostalo to u starkých), odrážadlo, ktoré sa dá tlačiť (už keď počujem brm brm, viem, že ide do tuhého), oblečenie (vopred prekonzultované, čo oceňujem). Čo z tohto Mini reálne potreboval? Nič, ale radosť preveliká, najmä z brm brm.

Časť rodiny sa aj tak nezdržala a vyriešila to obálkami, čo dosť kvitujem (Mini dostal nové plienky). A viete čo? Vôbec, ale vôbec tie Vianoce neboli divné. Boli krásne, lebo

• sa eliminoval všetok stres spomínaný vyššie
• sme nemuseli behať ako nepríčetní už mesiac po preplnených obchodoch a zháňať čo najmenej nevhodné darčeky
• sme sa nemuseli obávať, čo za haraburdy zasa dostaneme, a ako skryť sklamanie
• sme nemuseli tŕpnuť, či sme darčeky trafili

Druhá polka rodiny dala sčasti obálky, sčasti kozmetiku (áno, chemickú), ktorá pôjde ďalej, bohužiaľ. A my sme im darovali tiež obálky (nech si zbytočnosti nakúpia sami) a zážitky s nami vo forme poukazov. Lebo čo je hodnotnejšie, ako niekomu venovať svoj čas? A tak sme aj našim priateľom, ktorí majú tiež drobca, vymysleli na každý mesiac spoločnú aktivitu. A poviem Vám, zapotila som sa pri tom viac, ako keby som mala behať po obchodoch. Prečo by teda takýto darček nemohol byť rovnocenný (podľa mňa aj predčiť) ako niečo hmotné? A áno, aj sme veľa peňazí ušetrili. Sebe aj iným.

S Minimalistom sme sa dohodli, že my si už žiadne darčeky medzi sebou dávať nebudeme. Radšej sa vždy niekam vyberieme na výlet, či už vo dvojici, alebo v trojici. A keď si človek vykrikuje nevhodné zážitky (o tom potom), aspoň sa z toho časom stáva vtipná historka na oslavách :D