O Slovákoch sa hovorí, že sú veľmi pohostinní. Ja to poznám odmala. Vždy, keď mala prísť návšteva, dom sa musel lesknúť a stoly sa museli prehýbať. A ak sa návšteva neohlásila, bol stres ešte väčší. Vždy sa však niečo našlo, čo sa na stoly vyložilo. Nuž a návšteva? Tá predsa vždy niečo priniesla, čo sa tiež mohlo rozbaliť.
A keď sme išli na návštevu my, nikdy sme nešli naprázdno. Lebo niečo priniesť sa jednoducho patrí, nielen tak ísť niekoho vyžrať. A ak návšteva nič nepriniesla... Bolo to nehorázne haló.
Takto som fungovala aj v dospelosti. Problém nebol niečo niekomu priniesť. Problém bol, že som vždy očakávala, že návšteva niečo doniesť jednoducho musí. A ak nie, tak som ich zaškatuľkovala, že nevedia, čo sa patrí. Však mohli doniesť aspoň čokoládu!
A o čom tento článok chce byť?
O tom, ako si nevážime čas.
Niekto by mohol povedať, že pletiem hrušky s jablkami. No k tomuto zamysleniu ma prinútila dnešná návšteva.
Prišli Minimalistovi kamaráti, pár v našom veku. My sme, samozrejme, nachystali pohostenie, síce išlo o paštétu z obchodu, vodu s citrónom (Minimalista prisahal, že doma máme ešte džús, tak žiadny navyše netreba) a nejaké slané zobkanice. Už keď mali prísť, začal sa ozývať vnútorný hlas: Miniho ešte nevideli, donesú mu niečo? No, dala by som si za to facku aj teraz. Však Minimu nič netreba, nám nič netreba... Ešte aj keď prišli, tak zo zvyku som ich prebehla očami, či predsa len niečo nemajú. A mali! Ale nie pre Miniho. Doniesli nám domáci vaječný likér. Ručne robený, v krásnej fľaštičke. A mne na stotinu sekundy preblyslou hlavou jedno slovo: IBA TOTO?!
Keď odišli, mala som čas zhodnotiť, čo to vlastne malo znamenať. Nie vajčák, ale moje očakávania. Celkom som bola prekvapená, ako som nastavená očakávať veci od ľudí, ktorí prídu na návštevu. Však aspoň tú čokoládu mohli... A pritom:
- už vôbec to, že v dnešnej dobe sa niekto ozve, aby zistil, či máte čas na jeho návštevu, je viac-menej menší zázrak,
- ak niekto príde na návštevu, znamená to, že na vás myslí a že chce s vami stráviť čas - svoj čas, ktorý sa nedá vrátiť, nedá sa násobiť,
- kým sa k vám vychystá (ak nebýva 5 minút od vás), dopraví tam a späť - to stojí námahu, čas a aj peniaze.
Čo máte z návštevy, ktorá síce možno donesie kadečo zbytočné (tú čokoládu fakt nepotrebujete), no možno strávi polovicu času na mobile? Áno, aj také sa nám už stalo.
Až teraz som si uvedomila, ako som povrchne vnímala návštevy a celkovo ľudí, ktorí k nám chodili a chodia. Ako keby nejaká vec ukázala ich vzťah k nám lepšie ako to, že prišli.
Ak nepoznáte knihu Päť jazykov lásky, odporúčam. V nej som sa dočítala, že jedným zo spôsobov, ako človek vníma a prejavuje lásku, je vnímanie citu cez darčeky. A vraj sa to na človeka nalepí zvyčajne v detstve, keď to vidí okolo seba a nebodaj aj priamo na sebe. A ja teda takéhoto materialistu doma nepotrebujem! Aby od každého človeka očakával, že mu niečo dá (vlastná skúsenosť z detstva, ehm ehm).
Veď predsa najcennejšou komoditou v našich životoch je ČAS. Nikdy nevieme, koľko ho ešte máme na účte, no míňať ho na našich blízkych je to najkrajšie, čo s ním môžeme robiť. Čo má pre vás väčšiu cenu - tabuľka čokolády alebo pekné chvíle? TOTO chcem naučiť svoje dieťa.
Vážme si ľudí, ktorí sú s nami ochotní tráviť čas. A ak si dajú ešte aj tú námahu, že ak niečo donesú, nie je to prvá vec, na ktorú natrafili v obchode či vo svojej ,,skrinke s maškrtami", ale niečo, o čom vedia, že Vás poteší.
PS Týmto netvrdím, že keď niekam ideme, nič nedonesieme. Práve naopak - donesieme to, čo vieme, že by sme si dali aj my a to, čo majú hostitelia radi. Môj nový prístup k životu ma však prinútil uvedomiť si, čo je skutočne dôležité. Však na stretnutie s kamarátkou v kaviarni nikto nenosí fľašu kávy, či?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára