Minimalistický Valentín

Ako sa pokúšam o minimalizmus, a že sa teda snažím (no čo by na mňa povedali skutoční minimalisti, netuším), moje nároky na darčeky klesli. Na nulu. Nečakám nič. Vlastne, ja nechcem nič, lebo nič nepotrebujem. A keď to potrebujem, tak si to jednoducho kúpim. Minimalista však tieto moje snahy na Vianoce neveľmi pochopil, bola zvada a z nej konštruktívne riešenie - aspoň nejaké darčeky či pozornosti na sviatky treba.

Nuž, dobre teda. Lenže čo dáte Minimalistovi so záľubou v počítačoch a motorkách? Kľúčenku Yamaha už dostal, novú myš má a hru si netrúfnem tipnúť, ktorá by ho zaujala.

A tak som rozmýšľala, čo by som teda tomuto náročnému prijímačovi darov dala. On to mal ľahké, kytica kvetov a hotovo. A že vôbec nemusel! Naozaj. 

Ako som tak surfovala internetom a hľadala, aká vec by ho teda potešila, osvietilo ma. A po asi 4 hodinách hľadania a prekladania z angličtiny, polhodine upravovania na počítači a polhodine strihania bol darček na svete! Urobila som mu (vlastne nám) kartičky s otázkami, na ktoré by ma zaujímali odpovede. Nielen o vzťahu, ale aj celkovo o živote. A áno, Valentín vychádzal tak, že rodičovský ešte necinkol, nuž som nemala veľmi na výber.

A viete čo? On sa tomu naozaj potešil. Dokonca sme prvé kolo otázok stihli počas večere s Minim, uhýbajúc sa lietajúcim cestovinám. Lebo však on chcel bez omáčky, čo sa čudujem...

Tak ak by ste chceli program na dlhý nudný večer, nech sa páči :)

Ja a Závisť. V plavkách

Dnes som mala písať článok v knižnici, tak ako posledné stredy - vyhradené len pre mňa. A písanie. Alebo čítanie. Alebo čokoľvek, čo ma oblaží na duchu. Presne som vedela, o čom by som chcela písať (hoci námetov mám, neminimalisticky, milión). Lenže  nesedím v knižnici, ale u rodičov. Lebo počas uvedomovania si inšpirácie som ochorela. A dobre mi tak! Chvalabohu, naozaj. Lebo bez toho by bol dnešný článok neúplný. Pre mňa. Nedokázala by som tie slová tak precítiť. Ale poďme po poriadku :)

 S Minimalistom si zvykneme na seba vyčleniť nedeľné popoludnie. Mini putuje k starým rodičom a my si užívame voľnosť. Zvykli sme kedysi upratovať, ja som proaktívne umývala okná, no po čase sme si povedali, že čas investujeme radšej do seba. A tak sa ideme občas prejsť, zacvičiť si, zahrať bedminton, zbehneme do kina alebo pozeráme film doma. No a túto nedeľu Minimalista rozhodol, že si pôjdeme zaplávať.

Úprimne, nie sme bazénové typy, Minimalista zvyčajne do bazénu vkročiť odmieta, a to najmä na dovolenke. Výnimku urobil pred 9 rokmi, keď ma učil v bazéne plávať, aby som sa v mori neutopila. Ale teraz sa mu zachcelo kúpania, a tak sme vyrazili. Samozrejme, nie na hocijakú mestskú plaváreň. Tam by ani nevkročil.

Pobalila som sa tak, že som bola na seba hrdá. Mám jediné plavky, majú 6 rokov a sú mi veľké (chvalabohu!). Ale keď dobre pouťahujem šnúrky, na moje občasné kúpanie sa to úplne stačí. Ak vyrazíme k moru, niečo si zaobstarám, no už teraz viem, že to výpredajové kusy po 3 eurá, čo nevydržia ani 1 sezónu, určite nebudú. Takže, k plavkám som zbalila pareo, ktoré má 9 rokov. Viem to podľa toho, lebo plavky som si kupovala na zásnubný wellness pobyt a pareo predtým na moju i našu prvú dovolenku pri mori. Šľapky mám z jedného hotelového pobytu, takže zatiaľ to finančne vychádza veľmi dobre. Športovú osušku som dostala, tá ma nestála nič. Najprv som sa nabalila do igelitky, ale predsa len, išli sme do hotelového bazénu, nuž som vytiahla starú cestovnú tašku s prešitým zipsom, ktorá, na počudovanie, vyzerá dosť dobre. 

Hrdá na to, aká som ja bazénová minimalistka, som sa obliekla a Minimalista, namiesto toho, aby ma ocenil, zahlásil, že môj cyklaménový šál a čiapka nie sú veľmi v súlade s úrovňou hotela, a nech si to radšej pred recepciou dám dolu. Ale že inak nech to pokojne nosím, až kým sa mi to nerozpadne. On, čo väčšina jeho skrine s ním chodila ešte na základnú!

No pochopíte to? Však to bolo to najkrajšie, čo som mala oblečené! Keby komentoval o 2 čísla väčšiu bundu, ktorú som si kúpila tehotná, aby sa mi do nej zmestilo bruško, tak nepoviem pol slova. Ale toto?! Samozrejme, že som sa patrične odula. Popravde, maximalisticky, ako sa len dalo. Čiapku a šál som si ostentatívne dala dolu až na recepcii. Snažila som sa nevšímať si nahodených hostí, čo sa mi celkom podarilo až v šatniach. Z jednoduchého dôvodu - ženské osadenstvo tam pobehovalo nahé, alebo v plavkách.

A tu sa dostávame ku kameňu úrazu. Zakvačila sa na mňa dávno nevidená kamoška Závisť. Ja keď som uvidela, aký parádny zadok mala pani, čo by mi mohla byť matkou, hneď som prehodnotila skorý začiatok drepovacej výzvy. No a keď som videla, aké krásne spodné prádlo tá pani mala, len som skrývala svoje Tesco gaťky, z ktorých biedna čipka zliezla na druhý deň, keď som ich tretíkrát oprala. Takže, najbližšie nakupujem už len slovenské.

Keď som sa zabalila do môjho parea a navliekla na seba priveľké plavky, trochu som sa uspokojila. Však som sa do nich kedysi ledva zmestila! A okrem iného, som na materskej. Nemusím mať postavu ako modelka, no nie? Som na seba hrdá, že mám o 10 (dobre, 9, ale 10 znie lepšie) kilov menej, ako keď som sa vydávala. Takže som zdvihla hlavu hore a vyšla na chodbu.

Minimalista ma už čakal so svojím bielym uteráčikom, ktorý dostal ako darček na nejakej konferencii, a v bermudových plavkách z Turecka. Jeho šľapky si pamätám odjakživa, takže si viete predstaviť, ako sme asi vyzerali. Nakoľko nás nevyhodili, tak to nemohlo byť také zlé. Či?

Ako si tak plávam v bazéne (nepredstavujte si žiadne ladné pohyby, Minimalista vyhodnotil, že pri tom vyzerám ako pes, ktorý sa zúfalo snaží dostať na breh), zbadala som neďaleko nás mladú rodinku. V našom veku, ešte aj to ich drobča sa podobalo na Miniho. Obdivovala som šikovného plavca, mamičku som zazrela len letmo, no hneď mi do očí udrela perfektná vizáž. Rozjasňovač rozoznám na sto honov. Ležérne vypnutý účes,  napriek tomu dokonalý. Poznáte to - modelka. 

Závisť sa mi potichu uškŕňala za chrbtom. Na svoje si však prišla, keď táto kočka vyšla z bazéna. Telo bez gramu tuku, prsia tam, kde majú byť (dám ruku do ohňa, že vďaka chirurgom, naozaj!) a plavky ako z katalógu. Také na jedno plece, s tromi pásikmi odhaľujúcimi brucho, o ktorom by ste odprisahali, že tam dieťa isto nikdy nebolo. 

Aby bolo Závisti učinené zadosť,  do bazéna prišla ďalšia rodina. Asi o 10 rokov starší rodičia s dvomi odrastenými deťmi. No a tá mamička, tá mala taký pevný zadok, že bolo presne vidno, kde sa napája na stehná. Pomyslela som si na môj vlniaci sa kufor s celulitídou a chcelo sa mi revať.

Minimalista sa na mne dosť dobre zabával a pomedzi to lamentoval, že nemá okuliare, takže nemôže zízať. Lebo vraj stačí, že zízam ja. Hneď na to ma však ubezpečil, že ja som najkrajšia a že nech prestanem, lebo nás vyvedú. No a tak sme sa išli schladiť do vonkajšej výrivky. Vonku bolo pod nulou, len aby bolo jasné.

Nemusím prízvukovať, že keď som v šatniach videla z blízka mamičku s drobcom, nechápala som, ako tá žena môže tak dobre vyzerať. Ešte aj nechty na nohách mala nalakované! Ale to sú tie typy - vyzerá božsky podľa mňa aj vtedy, keď po ranných nevoľnostiach zdvihne hlavu od záchodovej misy. A myslím si, že nemusím prízvukovať, že keď sa obliekla do perfektne sadnúcich riflí a bieleho trička (bez podprsenky!), pomyselne som si utrela slzu ľútosti a začala som zúrivo hľadať aspoň hrebeň na vlasy. Ale pobalila som sa tak minimalisticky, že som ho nemala. A tak, kým ja som sa pokúšala vybrať zamotanú gumičku z vlasov a prstami si prehrabať hniezdo na hlave, ona vyplávala s poslušným dieťaťom a nedbalo dokonalým outfitom von. 

No a teraz tá minimalistická pointa, na ktorú isto čakáte :)

Na druhý deň ráno, keď ma začalo bolieť hrdlo z tej vonkajšej výrivky, som si uvedomila jednu vec. Vlastne, viaceré:

1. Že každý považuje za dokonalé niečo iné. Minimalista povedal, že ja som podľa neho krajšia (má za to body navyše, samozrejme) a zaujímavú myšlienku: ,,A čo ak ona závidela niečo tebe?" O tom síce pochybujem, ale pravda v tom je. Každý z nás si myslí, že ak by mal niečo iné, bol by šťastnejší, lepší... Doplňte vy.
2. Zdravé telo, ktoré mi slúži, je to najlepšie, aké si môžem priať. A že to moje mi teda slúži - vďaka nemu môžem na tomto svete plnohodnotne žiť a vďaka nemu mám Miniho. A často si to uvedomím, až keď ochoriem. Takže, dobre mi tak! No ten hlas by mi už akože naozaj mohol naskočiť.
3. Závisť a túžba po dokonalosti vo mne vyvolávajú pocity, že keď niečo budem mať, budem na tom lepšie. Zatúžila som po laku na nechty (hoci viem, že by som si nechty nelakovala), po parádnych rifliach (hoci mi ich momentálne netreba) a po tej onej charizme, ktorá sa z tej mladej mamičky šírila. 
4. A potom som prišla na to, že ja som JA. Ja som iná - najradšej som bezprostredná a na nič sa nehrám. A keby som chcela pôsobiť ako ona, musela by som sa vžiť to takej úlohy. Ale, pochopte ma, to by bol pre mňa nadľudský výkon. S Minimalistom sa smejeme, že sme sedláci. Najradšej von, bez všetkého tlaku a ľudí, ktorí majú očakávania, ako by sme mali vyzerať a ako sa máme správať. Sme šťastní, akí sme. S celulitídou (tú Minimalista, samozrejme, nemá), strapatými vlasmi, vyrážkami. Ale to sme my. Teda, najmä ja. Už dlhšiu dobu nemám problém vyjsť na ulicu nenamaľovaná, pokojne vyjdem tak aj ďalej, ako len vyhodiť smeti. A keď si to situácia vyžaduje (alebo mám náladu), tak sa nahodím. A viem vkĺznuť aj do roly - profesionálnej, v práci. Ale najradšej som sama sebou. Lebo presne tak som sa dostala tam, kde teraz som. 

Toto však neznamená, že sa nebudem o seba starať (aj keď k tým 5 Tibeťanom asi niečo ešte pridám), alebo že nebudem chcieť nosiť pekné veci či upravovať sa. No opäť som si raz potvrdila, že to, ako vyzerám, nie je to, kým som. Dôležité je, ako sa cítim. Čo vyžarujem. A so Závisťou na pleci ktovieako pôsobiť veru nebudem...

Vítam ťa, rok 2020

Dnešný článok mal byť pôvodne o niečom inom. Vlastne, nebola som presne rozhodnutá, o čom budem písať. Verila som, že mi to ,,príde". No spomenula som si na príspevok Kamily Boudovej, vďaka ktorému som sa dostala k zaujímavému projektu s názvom Yearcompass (googlite). A že  mi teda otvoril oči...!

Už dávno som vedela, že novoročné predsavzatia nie sú nič pre mňa. A ani som si ich vlastne už nedávala. Ani tento rok nie. Jediné, čo som chcela, bolo, aby malému konečne klesla horúčka. Lebo čo môže byť lepšie ako stráviť Silvester v posteli, však? 

A hoci sa snažím svoj život smerovať k minimalizmu, možno lepšie by bolo povedať k reduktariánstvu, stále mi akosi nezostával čas venovať sa tomu hlavnému - volaniu svojej duše. A tak som si, bez ohľadu na predsavzatia, povedala, že od januára chcem jedno poobedie v týždni pre seba. Mimo domu. Kde na mňa nepípa práčka ani sušička, kde netreba každých 10 minút klásť kontrolnú otázku Ideme cikať? A tak Minimalista každú stredu ide rovno domov, aby som po 15,30  mohla opustiť brány nášho kráľovstva a doslova zmiznúť. Síce len na 3 - 4 hodiny, ale aj to je luxus, no nie?

A tak aj dnes sedím v knižnici v študovni a som celá nervózna. Lebo nikdy neviem, ako tento čas využiť čo najlepšie. Písať článok na blog? Písať ďalšiu kapitolu mojej knihy? Študovať? Plánovať? Vybaviť si emaily? Jednoducho, vždy som v jednom kŕči, pozerám na hodinky a zúrivo uvažujem, čo skôr. Nemala by som si požičať ešte nejaké knihy?

Keď som za stolom v knižnici premýšľala, ako využijem tento môj darovaný čas (ďakujem ti, Minimalista), spomenula som si na spomínaný Yearcompass. V inštrukciách sa píše, že pri jeho vypĺňaní potrebujem 3 - 4 hodiny osamote. To akurát mám! Aká náhoda, však? A tak som sa doňho pustila. V elektronickej podobe, lebo sa mi ho doma nechcelo tlačiť. A aj som na to zabudla. To, že sa mi v polke vyplňovania vymazal, komentovať  nebudem. Ide o to, čo som si pri rekapitulácii minulého roka uvedomila.

1. Môj svet sa zvyčajne točí okolo Miniho, ale až tu, ako som listovala mojím Google kalendárom, som si uvedomila, že veľmi veľa vecí sa točí aj okolo mňa. Bola som na koncerte Nocadeň a Enriqueho Iglesiasa, Minimalista nás zobral do Bratislavy aj na mnou zorganizovanú stretávku z vysokej školy. Boli sme dokonca v Tatrách! A na jarmoku, a na svadbách... Jednoducho, naozaj nesedím celé dni len doma. Mala by som si to pripomínať častejšie. A poďakovať sa Minimalistovi. Častejšie.
2. Pomohla som na svet knihe môjho starého otca. Napísal poľovnícke memoáre a ja som mu ich editovala. A tá kniha naozaj vyšla! A predalo sa z nej takmer 100 kusov. Niekomu sa to môže zdať bizarné číslo. Ale keď si uvedomíte, že 100 ľudí si dá tú námahu a kúpi si nejakú knihu, dokonca ju možno aj prečíta, je to úžasný pocit. A najmä keď som videla môjho staručkého starkého, ako s úsmevom sedí medzi priateľmi a teší sa z toho, že si dali tú námahu a prišli na jej krst. No a keď potom ľudia volajú a píšu, že kniha sa im veľmi páčila, svet je hneď o niečo krajší. Je to, ako keď vidím, že si niekto klikol na moje články. Ďakujem :)
3. Aktivity, ktoré mi mali prinášať radosť a peniaze, to vôbec nerobili. Stáli ma kopu času, nervov a zisk bol mizivý. Takže naozaj, tadiaľ cesta nevedie. Skúsim teda novú cestičku. Uvidíme, kam sa po nej dostanem.
4. To  najdôležitejšie - zdravie a psychická pohoda idú ruka v ruke. Takže pohoda, klídek, leháro. No, to si tak môžem jedine opakovať, keď sa mi Mini rozbehne každých 15 sekúnd iným smerom, najlepšie na cestu alebo do kaluže. A keď nechce spať, jesť a keď sa chce hrať 55x denne divadlo. Ešte že ho mám, aby som si uvedomovala, že prítomnosť, tu a teraz, je to najdôležitejšie. A my.

Veľmi sa mi páči zhodnotenie roka v štýle - píše sa o tebe kniha za rok 2019. Ako sa bude volať? Moja má titul Konečne dostala rozum. Veru, konečne.

Po rekapitulácii prichádza na rad plánovanie. Poviem vám, že je to skutočne ako kompas. Tých pár strán a niekoľko hodín času mi otvorilo oči, aby som si uvedomila, čo je pre mňa, samozrejme, okrem Miniho, Minimalistu a milovaných, najdôležitejšie. A to v rôznych sférach. Uvedomila som si, že chcem dopísať moju knihu (som už hádam v polovici), že chcem pravidelne cvičiť aj okrem mojich obligátnych 5 Tibeťanov, že chcem zahodiť moje strachy a obavy za hlavu. Prišla som na to, na čom mi naozaj záleží a čo je pre mňa príťažou. Ono, človek to vo svojom podvedomí stále vie. No až keď to dáte na papier, zistíte, že ten svet je vlastne veľmi jednoduchý. Minimalistický. Lebo jediné, na čom záleží, je zdravie, láska a šťastie. 

Kde ich hľadáte vy?

Povinné čítanie každého (začínajúceho) minimalistu

Kniha ma zaujala hneď na poličke. V knižnici, aby sme si rozumeli. Lebo ja som už veľmi, veľmi dávno knihu nekúpila (aké pozérske od azda budúcej spisovateľky...!). Jemný obal, ktorý ma lákal: ,,Vezmi si ma, sadni si so mnou do pohodlnej fotelky a čítaj ma s voňavým čajíkom. Pomaly, dlho, s otvorenou mysľou.” No kto by odolal? To, že nemám kreslo, v ktorom by som mohla takto idealisticky čítať, nie je žiaden problém. Zvyčajne aj tak čítam v kúpeľni, sediac na vlhkej rohožke, lebo som práve vyliezla zo sprchy. Prečo nevenovať 5 – 10 minút dobrej knihe? To, že tam trávim hodiny, je jasné najmä mojim krížom.

Aj túto knihu som tak čítala. No vtiahla ma napriek tomu, že v nej nebolo nič napínavé, nič šokujúce. Bola v nej tá najjednoduchšia pravda zabalená v krásnych stranách s jednoduchými fotkami gypsomiliek a milými ilustráciami. Kamila Boudová vo svojej Knihe slou ma naozaj chytila za srdce.

Strany som obracala pomaly, akosi som podvedome nemohla rýchlo čítať. Nasávala som slovo po slove. Rýchly verzus pomalý život. Obdoba otázky byť či nebyť. Žiť či len prežívať. V dobe, keď nám myseľ skáče z jednej nesplnenej úlohy na druhú, keď sa nám kopia zoznamy povinností, ktoré nás strašia horšie ako nočné mory, sa s touto  knihou vynára oáza pokoja. Miesto zasľúbené skutočnému životu. Takému, aký sa žil kedysi. A vlastne ani nie tak dávno. Keď mama prišla domov z práce, navarila večeru, oprala, vyvesila, venovala sa deťom a potom sebe či partnerovi. 

Môj Mini bude mať 2 roky. Ja som s ním doma, takže by ma mal stres obchádzať, nie? Napriek tomu je so mnou. Ešte to upratať, ešte tamtú policu vypratať, to utrieť, oprať, hodiť do sušičky, bežať do obchodu. Do obchodu som inak už dávno nebežala, nakoľko sa Mini hádže o zem každé dva kroky. To asi preto, lebo bude mať tie dva roky. A just vtedy, keď by som tam bežať naozaj potrebovala… 

A zrazu, v celom tom životnom chaose (matky viacerých detí, ktoré ešte aj chodia do práce, považujem za superženy – vlastne, všetky vás považujem za superženy), vám niekto povie, že je to len v hlave. To, čo nás ženie dopredu, ten motorček stresu a huriavku, je len naša myseľ. Čo sa stane, ak neurobím to a to? Čo keby som sa dnes venovala rodine? A čo keby som sa dnes venovala sebe? 

Ja som od prírody pomalá (rozumej lenivá). Rada čítam, bože, vydržala by som to robiť celé hodiny. Rada som v kľude, bez naháňania sa. No čosi (asi tá prefíkaná myseľ) ma čas od času núti žiť ako ten škrečok v koliesku. Ešte, ešte, ešte… Čítam skvelú knihu (o nej nabudúce, je hrubšia, pár kúpeľnových večerov s ňou strávim) a v nej je nádherná myšlienka: žijeme v dobe prebytku - všetkého! Áno, aj v dobe prebytku myšlienok. A tie neustále poháňajú to koliesko.

Žijeme v dobe, kedy nám je až príliš dobre. Máme bystré telefóny, chladničky, žehličky, sušičky. Jedlo nám donesú až domov, ak chceme pozerať filmy, stačí urobiť jeden klik a všemocný internet nám prianie vyplní. Napriek tomu cítime, že niečo nie je dobre. Stále sme nespokojní, chceme viac a viac. Lebo až v dokonalom svete v dokonalom dome s dokonalým partnerom a dokonalou prácou to bude ONO. 

Dr. Calhoun, ako o ňom píše Kamila, by nesúhlasil. Urobil zaujímavý pokus s myškami. Preniesol ich do dokonalého sveta bez predátorov, s dostatkom všetkého, na čo si len pomysleli. A čuduj sa svete, utópia, hoci na začiatku vyzerala veľmi sľubne (myšky sa množili ako divé), viedla k úpadku. Samce nedokázali poriadne zabojovať o samice, lebo všetky boli približne rovnako silné. Niektoré prestali o samice dokonca javiť záujem, chceli len jedlo, odpočinok a čas na – aby sa mohli venovať svojmu vzhľadu. Samice nedokázali vychovávať mladé. Populácia sa rútila do záhuby, bolo ich priveľa, miesta primálo. Strácali schopnosť socializácie, nedokázali sa začleniť do spoločnosti, ktorá nakoniec zanikla. Ehm… Inak, vygooglite si Mouse Utopia, veľmi zaujímavé čítanie. Viete, čo bolo ešte zaujímavé? Jediné, čo myši zachránilo, bola nutnosť kooperácie. Keď chcela jedna myš piť, druhá musela držať tlačidlo. Ale nie Like na FB.

Ako teda žiť tak, aby sme dopadli lepšie ako tie úbohé myšky, ktoré mali všetko? Veľmi ma oslovili myšlienky prezentované ako základné piliere filozofie slou:

POKORA – Lebo všetci ľudia sú si rovní, netreba sa nad nikoho vyvyšovať.

BOHATSTVO JE STAV MYSLE – Máš všetko, čo k životu potrebuješ? Tak si boháč!

VĎAČNOSŤ – Za to dobré i za to zlé. Lebo sa učíme.

VYUŽI, ČO MÁŠ – Oprav, prerob, a ak sa ti to aj tak nehodí, posuň ďalej.

A azda to najdôležitejšie: POKOJ MYSLE. Lebo chaos, naháňanie sa a stres nás všetkých dostanú (mňa už dostali). A keď začne štrajkovať telo, čo potom?

            V knihe ma najviac oslovilo jedno cvičenie s názvom 4 scenáre budúcnosti. Toto  nie sú moje scenáre, je to niečo, s čím sa pomerne často stretávam vo svojom okolí. Aj spolu, aj od seba, aj spoznávať svet, aj byť doma – a každý z nich chce niečo iné. A zrazu, keď hore a doprava človek napíše to, čo je preňho dôležité, sa v pravom hornom rohu rozsvieti BINGO!

            A takisto ďalšie zaujímavé cvičenie – Čo chcem o sebe počuť v pohrebnej reči? No naozaj, čo? Že som len snívala o tom, aké by bolo, keby…? To ťažko. 

Časť knihy sa venuje pomalému mysleniu (ja som si to tak pomenovala) a časť pomalému životu, ktorý je spätý s minimalizmom, či chceme, alebo nie. V nakupovaní, dávaní i dostávaní darčekov, v zrušení multitaskingu a nahradení ho len 1 úlohou denne. V tom tkvie tajmostvo pomalého života.

,,Neflákajte život. Dajte si záležať na jeho kvalite. Vytvorte pre život ideálne podmienky, zabúdajte sa v aktivitách, ktoré vás tešia. Žite tu a teraz. Nastavte BYTIE ako svoju prioritu a všetko, čo môžete, odložte na zajtra.”

Žiadne bezduché civenie na telku, monitor či mobil. Zmysluplnosť. Potrava pre dušu. Palivo vášho života. Hľadajme, čo nás skutočne drží živých. Živých duchom a dušou. Nie to, čo poháňa ego, ktoré nemá nikdy dosť. A keď tomu prídeme na stopu, možno nás zachytí ,,záchvat vďačnosti”. Zažili ste už? Lebo ja áno, a je to super. Len je veľmi návykový, chcem ho každý deň. A to nie je len tak…

Čo mi teda kniha dala?

• Uvedomila som si (opäť), aká som nevďačná, keď si nevážim to, čím som požehnaná a chcem stále niečo iné, čo bude určite už to pravé (nehovorím len o veciach).

• Rozhodla som sa, že si už nekúpim žiadne oblečenie, ktoré nebude z udržateľného zdroja, prípadne zo Slovenska alebo Česka. Takže žiadne VÝPREDAJE!

• Prehodnotila som, koľko oblečenia Mini naozaj potrebuje. A verte mi, je to pár kusov. Nie pár krabíc!

• Pokoj v duši, že aj keď v ten deň neumyjem podlahy, nič sa nestane. Iba že by sme doniesli z prechádzky pamiatku na psíčkarov, to by bol teda prús…

Ak túžite po pokoji, po niečom inom, ako žijete, no sami neviete, čo to je, skúste túto knihu. Myslím si, že je to kniha, s ktorou by mohol  začať každý minimalista. Aj ten, ktorý sa ním chce stať a možno o tom ani sám nevie. Keď už pre nič iné, tak pre tie krásne myšlienky, ktoré sa vám budú dotýkať esencie života, o ktorej v hĺbke duše dávno viete.

Môže byť v minimalistickej kuchyni viac naberačiek na polievku?

Aby bolo jasné, u nás doma sa o minimalistickú domácnosť pokúšame, no neviem, či ju niekedy dosiahneme. Takú ako z fotiek katalógov asi ťažko, ale aj snaha sa cení, pretože také dokonalé fotky ma inšpirujú (a niekedy privádzajú v rozhádzanom byte do zúfalstva). A inšpirujú ma aj rôzne články, ale...

V poslednej dobe mám čoraz viac pocit, že ak sa človek do niečoho pustí, musí ísť na 100%, žiadne výkyvy či odchýlky nie sú možné. A tak sa stretávam s radikálnymi vegánmi, radikálnymi voľnovýchovnými rodičmi či radikálnymi minimalistami. Ja s tým nemám najmenší problém, no niekedy takéto vyhrotené názory plodia priam agresívne diskusie a milované hejty.  A pritom sa všetci skrývame za masku jednoduchšieho a šťastnejšieho života, ehm...

Nuž a takto som nie tak dávno natrafila na článok, kde som sa dočítala, že všetko, čo je doma duplicitne (nedajbože ešte viac kusov), musí nemilosrdne putovať preč, inak o minimalistickej domácnosti nemôže byť ani reči. Tak som sa nad tým zamyslela a narazila som na niekoľko problematických oblastí:

• Kváskujem. Nepečiem každý deň, ale pečiem pomerne dosť. Takže potrebujem viac ošatiek, viac plechov, viac misiek na kysnutie.
• Nechcem prať poloprázdnu práčku, lebo to tiež nie je veľmi eko. A tak mám asi 8 uterákov, hoci sme 2 dospelý. Mini má jeden detský a potom čerpám z našich zásob. Ale je pravda, že tých uterákov by mohlo byť aj 6. Ok, 5 by bolo asi akurát. Osušky máme extra.
• Mám 3 naberačky na polievku. Lebo zvyknem variť aj polievku, aj omáčku, a tak sa to jednoducho uživí. A mám 4 varešky. Lebo nebudem predsa 1 umývať  zakaždým, keď budem chcieť pomiešať jedlo v inom hrnci.
• Máme 2 soľničky a 2 koreničky. Klasické sypacie na stole a mlynčekové na kuchynskej linke. Takto si to vyžiadal Minimalista. Čo zmôžem?
• Minimalista má na svedomí aj 4 dvojice ozdobných pohárov na whisky, gin a podobne. Dostali sme to s fľašami a on to odmieta vyhodiť. Vraj mu to z nich chutí viac.
• Vždy máme zásoby toaletného. Vždy. Toto sa neoplatí riskovať, verte mi.

V tomto bode mi je blízka filozofia slávnej Marie Kondo - mať doma to, čo vám robí radosť. A to pokojne aj vo viacerých prevedeniach. Ona sama má tuším 15 typov prestierania, lebo sa jej to páči (opravte ma, ak sa mýlim, čítala som to v jej knihe). A tak pri niektorých veciach jednoducho nemám výčitky, hoci ich máme doma viac (najmä pri tom toaletnom, haha).

Jasné, že máme doma aj také veci, ktorých počet by som mala zredukovať. Ide o Miniho lyžičky (asi 8 kusov, na čo, netuším), ďalej deky (tie máme asi 4), kopu náhradných vankúšov, aj posteľného prádla by stačilo menej, a to som sa už polovice zbavila. Kníh plná polica, ktorá čaká na pretriedenie a pokračovať by sa ešte veru dalo. Ale idem na to postupne, keď mám čas a chuť. Triedenie vecí a ponechávanie si toho, čo ma skutočne teší, sa stalo u mňa formou relaxu, ktorý si užívam. Minimalista takto relaxovať nemusí, ten nemá takmer nič, čo by bolo treba vytriediť. Až na šatník, ale to je samostatná kapitola...

Čoho máte doma viac vy a nehodláte sa toho zbavovať?

Mobil? Nie, radšej knihu

Veľmi rada čítam motivačné knihy a rôzne blogy. Aj keď už pomenej, ako kedysi, no túžba po zlepšení (nielen svojho života, ale aj seba samej) vo mne stále je. No niekedy naraziť na kvalitný obsah je pomerne fuška. 

Jeden z prvých blogov o minimalizme, ktorý sa ma skutočne dotkol, bol blog Andrey Richardson, ktorý ma úplne pohltil, za čo jej nesmierne ďakujem. Jej kniha bola ďalším podnetom, a tak, keď som prečítala aj knihy o umení upratovať Danšari a Konmari, môj život sa skutočne začal odvíjať inak - ľahšie.

A viete, čo bola pre mňa asi najväčšia zmena, keď sa pozriem na časový rozvrh dňa? Sociálne siete. Tie sociálne siete, ktoré všetci milujeme, pridávame na ne príspevky (ok, ja nie až tak veľmi) a hlavne - sledujeme. Keď Andrea písala, že ona sa od sietí odstrihla (a že má tlačidlový telefón!), nechápavo som pokrútila hlavou. A hoci som cítila, že trávim na telefóne akosi veľa času (na wc, pri obede, keď Mini spal), akosi som nebola schopná ich prestať otvárať. Ejha, to už o niečom svedčí. 

Prvým krokom bolo, že som si zrušila dáta a desila som sa, čo budem robiť pri kočíkovaní, keď Mini bude driemať a ja ho budem bezducho tlačiť ulicami. Napodiv, vôbec mi to nechýbalo a ani nechýba. Wifi mi úplne postačuje, niekedy ma až obmedzuje, a tak ju doma nezapínam vždy.

Ďalší level nastal, keď Facebook aj Instagram išli z mobilu preč. Najprv na dva týždne, potom som si Facebook na pár dní nainštalovala naspäť (lebo predsa len, som tam v milión receptových skupinách, tak sa mi hľadalo ľahšie), no časom som mu dala posledné adiéu.

A čo som sa počas abstinencie naučila? A vážim si to dodnes?

• Že mám zrazu čas. Čas viac upratať (rozumej utrieť stôl nielen raz denne, lebo Mini papá, povedzme, excentricky), čas čítať skutočnú knihu, čas zacvičiť si, čas piecť kváskové chleby... Jednoducho čas. Lebo kuk do mobilu sem, kuk do mobilu tam...
• Že sa cítim lepšie. Nič ma nenúti stále rolovať obrazovku, či tam nevyskočí nejaká super ponuka cez detský bazárik, skvelý recept, bez ktorého sa nedá žiť, šokujúci status niekoho, na koho som už aj zabudla, že v mojom živote bol. Netvrdím, že mi občas nechýbajú statusy inšpiratívnych žien a mamičiek, no keď ozaj chcem, môžem si zapnúť počítač a pozrieť si ich tam. Hociktorý večer. Hádajte, koľkokrát som to urobila? Presne...
• Že si viac užívam život TU a TERAZ. Opäť som sa začala sústrediť na prítomný okamih bez toho, aby mi hlavou vírili fotky a slová ľudí, ktorí v skutočnosti môjmu šťastnejšiemu bytiu cez umelú virtualitu nedokázali dať nič, okrem slovného chaosu. Lebo ten virtuálny humbuk, ktorý sa nedá počuť, je skutočný. Skúste, neobanujete.
• Že sa uvedomelejšie hrám s Minim. Netvrdím, že nemám telefón poruke (lebo volá Minimalista, babka, starká, kamošky...), ale už ho nedržím a nešťukám doň vkuse. Dokonca idem občas von aj bez neho, zabudnem ho v kabelke a všetci ho hľadáme po byte, lebo mám vypnuté zvonenie. Donedávna? Nepredstaviteľné! Lebo ono to láka, uniknúť na 2 minúty. Ale od čoho? Od toho drobca, ktorý ma ťahá za ruku, aby mi ukázal mušku na okne či kukuricu pod stolom a hatlaninou sa pýta, či ju môže ham? Však preto sme chceli dieťa, aby sme sa mu mohli venovať, učiť ho o tomto svete, pomáhať mu rásť. A so smartfónom v ruke sa o tom skutočnom, reálnom živote naučí figu borovú (teda, jedine, že by som chcela, aby bol pre neho reálnejší svet virtuálny, než tento hmotný). A tak si užívam, keď sa hráme a okolo je ticho - skutočné aj virtuálne.
• Že som pokojnejšia. Predsa len, keď niekoľkokrát za deň čítam, čo robia iné maminy (krúžky, akcie, výlety, jedlá, zážitky) a ja som bola s malým LEN na námestí hrať sa s inými deťmi... A potom si uvedomím, že nám bolo krásne, že sme si ten deň obaja užili, aj keď to bola len rutina (vrátane plaču, hnevu, ale aj úsmevov, objatí a pusiniek). A už ma vôbec netankuje, že nechodíme plávať, nechodíme cvičiť, nezapísala som ho na angličtinu pre batoľatá (ja - angličtinárka!) a ani sa s ním nerozprávam po anglicky (nedá sa, darmo, materinský jazyk je len jeden). A tak sa šmochceme po parku, zbierame ihličie, sem-tam nejaké smeti a tak. Sme tam a vtedy, tu a teraz. A ja som šťastná. Mini je šťastný. Nevravím, že nonstop. Nevravím, že za to môže len ikonka Odinštalovať. Ale niečo do seba to má.
• Že ma absolútne netrápi, či mi niekto lajkne fotku. Lebo nemá akú - prestala som ich pridávať. Ja som vlastne od začiatku nebola stotožnená s tým, že budem pridávať fotky môjho dieťaťa na net. Však ako by som sa cítila ja, keby Mini o mne vypisoval, čo som robila, a dával tam moje fotky (mama už týždeň nemá umyté vlasy, bleeee a veľavravná foto k tomu). Síce, bohvie, kam virtuálny svet dobačujeme, možno aj z takýchto postov bude hit a ja sa budem môcť označiť za vizionárku. A to, že nebudem mať toľko čitateľov? Kto chce, si tieto riadky nájde. A vlastne, ja to tiež píšem najmä pre seba.

Takže virtuálny detox odporúčam. Nechala som si len aplikáciu na správy, tá mi bohate stačí. A niekedy nemám energiu odpísať ani tam - hoci si píšem len s ľuďmi, na ktorých mi záleží. Ešte prestať čítať bulvár a budem skoro dokonalá, haha.

Ako nás potom vyčerpáva všetko to virtuálne okolo? A čo vy a virtuálny svet? 

Keď drvivú väčšinu z toho, čo mám, nepotrebujem...

Poznáte ten pocit, keď viete, že sa vám akurát mení život? A pritom spúšťačom je len nejaká banalita? Ja som to tak mala s jedným blogom o minimalizme. Náhodou som natrafila (aj keď náhody neexistujú) na blog Andrey Richardson. A mne sa začal meniť svet. Doslova.

Keď Mini spal na posteli, ja som doslova hltala jej články a súhlasne som prikyvovala. Ja, ktorá som na intráku bola známa tým, že na pracovnom stole som mala mrakodrap zo slovníkov, počítača, panvíc, oblečenia a kozmetiky. Ja, ktorá som vlastnila viac ako 80 lakov na nechty a bola som presvedčená, že každý z nich nutne potrebujem. Ja, ktorá som odmietala vyhodiť krabice z topánok, lebo sa určite ešte zídu. Spoznávate sa?

A tak som začala robiť zmeny. Najprv len také nebadané, napríklad som si vypratala nočný stolík. Teda, myslela som si, že som ho vypratala. Mala som v ňom bez ladu a skladu nahádzané teplomery, vreckovky (ó áno, aj použité), perá, zápisník, balzam na pery, krém na ruky, krém na nechtovú kožičku, hrebeň, gumky... No miliardu vecí. Tak som čo-to vyhodila, pekne to uložila do rozdeľovačov (a to som knihu Marie Kondo čítala až pak) a hádajte čo? Nie, bordel sa mi tam sám nenakotil. Len ako z tej strany priťahujem postieľku, aby Mini nespadol, keďže okupuje markantnú časť manželskej postele, tak ja sa do toho nočného stolíka neviem dostať. A viete, čo je na tom najkrajšie? Že mne z neho nič nechýba! A tak v ňom nič nemám - okrem teplomera.

Dnes som sa pustila do vypratávania pracovného stola v detskej izbe. Keď sme boli ešte len my dvaja s Minimalistom, ten stôl nebolo niekedy vidno. A s Minim – detto. Trochu som ho uhádzala (neraz), no serepetičky sa len množili a množili. Ako slimáky v záhrade. Tak som ho minule vypratala štýlom, že to, čo sa mi po materskej ako kancelárskej kryse ešte môže hodiť (lepidlá, nožnice, chápete), som dala do 2 krabíc a šup s nimi do zaťahovacej skrine. Lenže v stole ešte kopa vecí ostala – euroobaly, plastové obálky, zakladače, skoro prázdne zápisníky... No a do toho som sa dnes pustila. Aj s Minim v pätách, nech sa učí od mlada, nie?

Čas pri vypratávaní letí a po 1,5 hodine som mala na stole a aj na zemi bordel ako v tanku, Mini so zápalom, ktorý videl u mňa, začal rozhadzovať už aj tak preriedené hračky a keď prišiel Minimalista, len sa chytal za hlavu, že či zasa upratujem tým svojím bordelárskym spôsobom. Niekomu sa machruje, keď je rodený minimalista a nemá potrebu honobiť veci...

Marie Kondo radí všetko jedného druhu povyberať na spoločnú kopu a triediť. To by znamenalo vypratať komplet stôl (skoro hotovo) a ešte krabice zo zaťahovacej skrine. Skúste si predstaviť, čo by mi na to Minimalista povedal. Takže tudy cesta nevede. Andrea radí ísť po miestnostiach, čo tiež nepôjde. Čítala som aj knihu o danšari, no úprimne, nepamätám si nijakú prevratnú radu. A tak pôjdem podľa seba:

1. pretriedim všetky úložné priestory v stolíku – zásuvku a aj skrinku a čo netreba, vyrazím,
2. pretriedim to, čo je vedľa stolíka – ó, áno, využívam každý  milimeter medzi stolíkom a stenou,
3. vrhnem sa na to, čo je na stole – perá, novodovlečený kalendár, lebo však aj v máji sa hodí (na moju obranu, kalendár sme doma nemali, nie že by však bol chýbal...), škatuľky a hlavne
4. mrakodrap s plastových zasúvacích odkladačov – to je môj Mordor, tam je toho, že až: veci týkajúce sa práce, dokumenty, pakšamenty o Minim (dúfam, že je tam aj jeho rodný list), papiere na poznámky...

Takže áno, upratovanie je náročné – či nevedomé prehadzovanie z primalých úložných priestorov do väčších, no stále nie dosť veľkých, či uvedomelé triedenie a vyhadzovanie. A s malým tornádom za zadkom dupľom. No poviem vám, že odkedy som si ako-tak vypratala skriňu (pár vĺn to ešte bude chcieť), sa cítim oveľa lepšie.

V blízkej dobe poskytnem správu o úspechu môjho plánovaného konečného upratania stolu. Raz, keď som ho organizovala, tak Minimalista s údivom konštatoval, že my tam ten stôl stále máme!